Aischylos

Aischylos (* asi 525 pred Kr. Eleusína v Attike – † 456 pred Kr. Gela na Sicílii) bol jeden z najvýznamnejších antických dramatikov. Je považovaný za otca tragédie, ktorej vtlačil základnú formu. Uviedol na scénu druhého herca, čím zdramatizoval dej. Z jeho rozsiahleho diela sa zachovalo sedem kompletných tragédií a približne päťsto zlomkov.

Život

O Aischylovom živote máme len málo spoľahlivých informácií.^[1] Narodil sa v Eleusíne neďaleko Atén do zámožnej aristokratickej rodiny ako syn eupatrida (aristokrata) Euforióna.^[2] Mal aspoň troch súrodencov. Počas Aischylovho života došlo v Aténach k mnohých politickým zmenám, menovite ku Kleisthenovej reforme, a moc jeho triedy postupne oslabla. Otázne ostáva, akú, a či vôbec nejakú, rolu hral v aténskej politike samotný Aischylos.^[3] Nie je isté, či bol Aischylos zasvätený do kultu Eleusínskych mystérií, neskôr bol však obvinený z toho, že vo svojej hre jedno z Demeteriných mystérií prezradil. Urobil tak ale nechtiac, a preto nebol stíhaný.^[1]

Ako vojak sa zúčastnil grécko-perzských vojen, okrem iného i bitky pri Maratóne, kde bojoval po boku svojho brata, ktorý tam zomrel, či pri Salamíne. Jeho účasť na bitke pri Platajách je neistá.^[1] Ako dramatický básnik vystúpil prvýkrát okolo roku 500 pred Kr., svoje prvé víťazstvo získal v roku 484 pred Kr.^[2] Za svoj život zvíťazil celkom trinásť až dvadsaťosemkrát, z toho niektoré víťazstvá získal i po smrti.^[3]

Sicílsky vládca Hierón I. Aischyla v 70. rokoch 5. storočia pred Kr. pozval na Sicíliu, kde Aischylos predstavil jednu zo svojich hier, Aitňanky, zloženú na počesť nového mesta založeného Hierónom. Na Sicíliu sa Aischylos na sklonku života vrátil a v meste Gela v roku 456 pred Kr. umrel. S jeho smrťou sa spája legenda, že si orol jeho hlavu pomýlil s kameňom a zhodil mu na ňu korytnačku, čím ho zabil.^[2]

Dielo

Hoci poznáme aspoň osemdesiat názvov Aischylových tragédií, kompletne zachovaných je len sedem jeho hier, ktoré ale dokazujú Aischylov nesmierny vplyv na grécku drámu. Nielen, že podľa Aristotela uviedol do drámy druhého herca, a tým postavil do popredia dialóg, bol aj dramatikom, ktorý ako prvý tematicky prepojil trilógie/tetralógie uvádzané na Dionýziách. Pôvodne bolo totiž pravidlom, že tri tragédie a jedna satyrská dráma, ktoré dramatik na Dionýziách uvádzal, nemali spoločný námet. Experimentoval tiež so zborom. Zbor, ktorý dovtedy do deja nezasahoval, dostal v Prosebniciach a Eumenidách dôležitú rolu.^[1]

Peržania (472 pred Kr., 1. cena na Dionýziách)

Na rozdiel od väčšiny gréckych tragédií nečerpá námet z mytológie, ale z nedávnej histórie. Dej tragédie je zasadený do mesta Súsy počas Xerxovej výpravy proti Grécku a práve vzdialenosť miesta deja od Atén mala pomôcť dosiahnuť u divákov pocit „odcudzenia sa“, podobne ako pri mytologických námetoch. Zachytáva, ako sa perzský dvor postupne dozvedá o porážke perzského vojska. Za príčinu porážky Xerxa pri Salamíne je označená jeho spupnosť (hybris) a porušenie božských zákonov.^[4]

Sedem proti Tébam (467 pred Kr.)

Tragédia sa odohráva v Tébach a pojednáva o výprave Oidipovho syna Polyneika proti svojmu bratovi Eteoklovi. Eteokles je pripravený mesto brániť proti nepriateľom, ktorým velia siedmi najlepší bojovníci, medzi nimi i Polyneikes, každý z nich priradený k jednej zo siedmich tébskych brán. Polyneikes sa postaví proti bratovi, vedomý si toho, že smeruje do záhuby. Eteokles aj Polyneikes v spoločnom súboji obaja umierajú. Autenticita autorstva finálnej scény, v ktorej Antigona a Isména oplakávajú bratov a Antigona vysloví svoj úmysel pochovať Polyneika i napriek zákazu, je sporná, pravdepodobne ide o verše pridané neskôr so zámerom vytvoriť akési pokračovanie medzi tragédiou Sedem proti Tébam a Sofoklovou Antigonou.^[4] V tragédii majú prevahu dialogické časti pred zborom a výrazne v nej vystupuje postava hrdinu.^[2]

Prosebnice (463 pred Kr.)

Pôvodne panoval názor, že tragédia je omnoho staršia a pochádza už z obdobia pred 480 pred Kr., snáď aj pred 490 pred Kr., avšak z papyrového zlomku sa v roku 1952 zistilo, že hra bola predstavená spoločne so Sofoklovými drámami, teda pravdepodobne v roku 463 pred Kr.^[4] V tragédii vystupuje päťdesiat dcér Danaových, ktoré utiekli z Egypta, kde sa mali vydať za svojich päťdesiatich bratrancov, synov Aigyptových. Prichádzajú do vlasti svojich predkov, do Argu na Peloponéze, a prosia tam o azyl. Argejský kráľ Pelasgos po porade so svojím ľudom Danaidy prijíma, napriek tomu, že riskuje stret s Egypťanmi, ktorí prichádzajú na lodiach a neúspešne sa pokúsia Danaidy uniesť. Danaidy ostávajú v bezpečí mestských hradieb a ďakujú za svoju novú domovinu.^[2]

Oresteia (458 pred Kr., trilógia)

Agamemnón – Tragédia sa odohráva v Argu. Strážnik na streche Agamemnónovho domu čaká na znamenie, či Trója padla. Zbor starcov vykladá dojemný výjav obetovania Ifigeneie, za čo Agamemnón cíti vinu. Po páde Tróje prichádza víťazný Agamemnón a so sebou privádza aj Kassandru, dcéru Priamovu, ktorá bola jeho vojnovou korisťou. Klytaimnéstra, Agamemnónova manželka, tuší, že je jeho milenkou. Keď Kassandra ostane sama so zborom, ako veštkyňa vidí v tranze hrôzy z minulosti Atreovcov, vrcholiace zločinom, ktorý Klytaimnéstra spoločne so svojím milencom Aigisthom pácha. Potom sama vstupuje do paláca, aby sa naplnil aj jej osud. Agamemnón a Kassandra sú zabití a Klytaimnéstra sa k vraždám bezostyšne priznáva. Viní nielen manžela, že mal pomer s Chryseidou a Kassandrou a že obetoval ich dcéru, ale aj démona Atreovho domu. Zbor Aigisthovi pripomína, že Agamemnón má ešte syna Oresta.^[2]

Cheofóry (Obetnice) – Orestes sa vracia do vlasti, aby na príkaz Apolónovej veštby pomstil smrť svojho otca. Najprv sa zastaví na otcovom hrobe, kde obetuje svoje kučery, podľa ktorých ho spozná jeho sestra Elektra, ktorá prišla na hrob tiež vykonať obeť. Spoznajú sa a spomína sa na Agamemnónovu smrť a potupný život Elektry v dome. Orestes vysloví svoj úmysel usmrtiť Klytaimnéstru. Orestes s priateľom Pyladom ako cudzinci prichádzajú ku Klytaimnéstre so správou, že Orestes umrel. Hoci navonok smúti, Klytaimnéstra je v skutočnosti potešená a posiela po Aigistha, ktorého Orestes zabije hneď, ako vstúpi do paláca. Klytaimnéstra prosí o svoj život, Orestes váha, ale napokon matku zabije. Najprv sa Orestes snaží svoj čin obhájiť, no čoskoro sa ho zmocní ľútosť a pod ťažobou viny uteká do Delf, aby ho Apolón očistil.^[2]

Eumenidy – Erínye, tvoriace zbor tejto tragédie, prenasledujú Oresta, ktorý sa pred nimi snaží ukryť. Apolón Oresta očistil, poskytol mu ochranu a poslal ho do Atén, kde sa zjavuje Aténa a zostavuje areopág z dvanástich najváženejších aténskych občanov, ktorí majú rozhodnúť v spore Erínyí s Orestom. Erínye Oresta žalujú, Apolón ho obhajuje. Pri hlasovaní Aténa priloží svoj hlas za oslobodenie Oresta. Erínye prehrávajú a aby ich upokojila, Aténa im sľubuje, že Atény sa stanú miestom ich kultu. Zmierené Erínye sa menia na bohyne Eumenidy a prajú Aténam blaho.^[2]

Pripútaný Prometeus (pravosť niekedy spochybňovaná)

„Predtým pozerali a nevideli nič

a načúvali a nepočuli nič.

Prízrakom snov sa podobali,

svoj dlhý život pretápali len

ako slepci... Bez rozmyslenia konali.

Až ja učil som ich chápať...“ Aischylos, „Prikovaný Prometeus“^[5]

Hefaistos a dve alegorické bytosti, Kratos (Sila) a Biá (Moc), prikujú Titana Prometea ku skale. Tým, že daroval ľuďom oheň, rozzúril Dia, ktorý ho k tomuto trestu odsúdil. Prometeus odmieta návrh Okeana a jeho dcér prihovoriť sa zaňho u Dia. Za Prometeom prichádza i Io, Diova milenka, ktorú prenasleduje Hera. Prometeus jej veští, že jedného dňa sa jej dlhé utrpenie skončí. Prometeus vie, že ak Zeus splodí dieťa s bohyňou Thetis, zrodí sa im syn, ktorý Dia odstráni. Zeus posiela za Prometeom Herma, aby zistil tajomstvo, kto môže Dia zbaviť vlády. Prometeus ale odmietne čokoľvek vyzradiť a Zeus ho zvrhne pod zem aj so skalou, ku ktorej je pripútaný.^[4]

Stratené alebo len fragmentárne zachované diela

Aigyptioi (463 pred Kr.)
Aitnaiai
Amymone (satyrská hra, 463 pred Kr.)
Argeioi
Argo
Athamas
Bacchai
Bassarai
Danaides (463 pred Kr.)
Diktyoulkoi (satyrská hra)
Edonoi
Eleusinioi
Epigonoi
Filoktetes
Fineus (472 v.Chr.)
Forkides
Fryges / Hektoros Lytra
Glaukos Pontios
Glaukos Potnieus (472 pred Kr.)
Heliades
Herakleidai
Hiereiai
Ifigeneia
Ixion
Kabeiroi
Kares / Europe
Kressai
Laios (467 pred Kr.)
Leon
Lykourgeia
Lykourgos
Memnon
Myrmidones
Mysoi
Neaniskoi
Nemea
Nereides
Niobe
Oidipous (467 pred Kr.)
Oplon Krisis
Oreithyia
Ostologoi
Palamedes
Pentheus
Perraibides
Penelope
Prometheus Lyomenos
Prometheus Pyrkaios (472 pred Kr.)
Prometheus Pyrforos
Proteus (458 pred Kr.)
Psychagogoi
Psychostasia
Salaminiai
Semele / Hydroforoi
Sisyfos Drapetes
Sisyfos Petrokylistes
Sfinx (467 pred Kr.)
Telefos
Theoroi / Isthmiastai
Threissai
Toxotides
Trofoi
Xantriai

Referencie a bibliografia

↑ ^a ^b ^c ^d SIENKEWICZ, Thomas J. Aeschylus [heslo]. In: Salem Press Biographical Encyclopedia via Research Starters Database [online], 2017. [cit. 2019-02-01].
↑ ^a ^b ^c ^d ^e ^f ^g ^h ŠPAŇÁR, Július. Aischylos a jeho Oresteia. In: AISCHYLOS. Oresteia. 1. vyd. Bratislava: Tatran, 1988, s. 7 – 28.
↑ ^a ^b EASTERLING, P. E. a Bernard KNOX. Greek literature. New York: Cambridge University Press, 1985. ISBN 0521210429.
↑ ^a ^b ^c ^d CANFORA, Luciano. Dějiny řecké literatury. Preklad Dagmar Bartoňková et al. 2. rev. a dopl. vyd. Praha : KLP, 2004. 902 s. ISBN 80-86791-10-6. S. 142-162.
↑ ALPATOV, Michail V. Dejiny umenia. Bratislava : Tatran, 1976. s. 140. ISBN 61-749-76.

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Aischylos
Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Aischylos

[:0-1] SIENKEWICZ, Thomas J. Aeschylus [heslo]. In: Salem Press Biographical Encyclopedia via Research Starters Database [online], 2017. [cit. 2019-02-01].

[:1-2] ↑ ^a ^b ^c ^d ^e ^f ^g ^h ŠPAŇÁR, Július. Aischylos a jeho Oresteia. In: AISCHYLOS. Oresteia. 1. vyd. Bratislava: Tatran, 1988, s. 7 – 28.

[:2-3] EASTERLING, P. E. a Bernard KNOX. Greek literature. New York: Cambridge University Press, 1985. ISBN 0521210429.

[:3-4] CANFORA, Luciano. Dějiny řecké literatury. Preklad Dagmar Bartoňková et al. 2. rev. a dopl. vyd. Praha : KLP, 2004. 902 s. ISBN 80-86791-10-6. S. 142-162.

[5] ALPATOV, Michail V. Dejiny umenia. Bratislava : Tatran, 1976. s. 140. ISBN 61-749-76.

[1]

[2]

[3]

[4]

[5]