Bitka pri Borodine

Bitka pri Borodine
Bitka pri Borodine, 7. september 1812, olej na plátne, Louis-François Lejeune, 1822. Zbierky Versailles.
Dátum 7. september 1812 Miesto Borodino, Rusko Výsledok Francúzske Pyrrhovo víťazstvo
Protivníci
Prvé francúzske cisárstvo	Ruská ríša
Velitelia
Napoleon Bonaparte Michel Ney Joachim Murat	Michail Kutuzov Piotr Bagration Michael Barclay de Tolly
Sila
130 000 mužov z toho: 102 000 pešiakov 28 000 jazdcov 587 diel	138 000 mužov z toho: 110 000 pešiakov 24 000 jazdcov z toho:9 000 kozákov 19 000 domobrancov 624 diel
Straty
6 562 zabitých 21 450 zranených 13 ukoristených diel	45 000 mŕtvych alebo zranených 100 až 200 zajatcov 15 - 60 ukoristených diel
Historický portál

Bitka pri Borodine alebo zriedkavo bitka pri Moskve bola bitka medzi Napoleonovou Grande Armée (Veľká armáda), a Ruskou cárskou armádou vedenou poľným maršalom Michailom Kutuzovom. Uskutočnila sa 7. septembra 1812 (26. augusta Juliánskeho kalendára) pri obci Borodino, 125 km západne od Moskvy.

Bola najväčšou a najkrvavejšou bitkou Ruskej kampane, ktorej sa zúčastnilo viac ako 250 000 mužov a ktorá si vyžiadala približne 70 000 obetí.

Od chvíle, keď vstúpil na územie Ruskej ríše, chcel Napoleon zviesť rozhodujúcu bitku proti Rusom, ktorí mu neustále unikali. Táto kampaň, ktorú podnikol čisto z politických dôvodov, si vyžadovala jednoznačné víťazstvo, aby prinútili cára Alexandra I. požiadať o mier a uzavrieť novú spojeneckú zmluvu výhodnú pre Francúzsko a jeho stratégiu kontinentálnej blokády. Ruský cár, ktorý čelil nezhodám medzi svojimi generálmi v otázke stratégie, ktorú mal prijať, vymenoval 18. augusta Kutuzova za vrchného veliteľa svojich armád. Po tom, ako Kutuzov umožnil Francúzom priblížiť sa k Moskve za neustálych kozáckych útokov, sa nakoniec rozhodol opevniť svoje pozície a bojovať na poslednom vhodnom mieste pred Moskvou.

Počas tejto konfrontácie sa Francúzom podarilo dobyť hlavné ruské opevnenia vrátane tzv. Rajevského reduty a zemných opevnení tzv. flešov, ktoré bránil generál Piotr Bagration. Generál Bagration bol počas útoku ťažko ranený (zomrel na následky zranení 24. septembra 1812). Napoleon prinútil ruské sily ustúpiť a otvoril si cestu na Moskvu. Straty na oboch stranách boli obrovské (približne 30 000 zabitých alebo zranených francúzskych vojakov v porovnaní so 45 000 na ruskej strane) a hoci značne zredukovaná, ruská imperiálna armáda mala rezervy a tak stále predstavovala hrozbu. Kutuzov napríklad kontroverzne tvrdil, že pri Borodine nad nepriateľom zvíťazil.

Francúzi vstúpili do Moskvy o týždeň neskôr, 14. septembra, a zostali tam až do 19. októbra 1812, keď sa začal najprv usporiadaný, neskôr katastrofálny ústup Grande Armée.

Predohra

Pochod na Moskvu

Napoleon začal inváziu do Ruska v júni 1812. Ruské sily, spočiatku sústredené pozdĺž poľských hraníc, ustupovali pred Francúzmi uplatňovaním taktiky spálenej zeme Michela Barclaya de Tollyho, vrchného veliteľa ruskej armády. Ten sa síce snažil vytvoriť pevnú obrannú líniu proti Francúzom, ale jeho úsilie vždy stroskotalo na rýchlosti francúzskeho postupu.

Napoleon pochodoval na Moskvu z mesta Vicebsk. Grande Armée však bola na dlhšie pozemné ťaženie zle pripravená. Jej najbližšou logistickou základňou bol Kaunas, vzdialený 925 kilometrov od Moskvy a zásobovací sklad v Smolensku bol vzdialený od ruského hlavného mesta len 430 kilometrov. Francúzske zásobovacie línie boli preto mimoriadne zraniteľné voči útokom ruských partizánov. Túžba po rozhodujúcej bitke však podnietila Napoleona k akcii.

Medzitým konflikty medzi podriadenými Barclaya de Tolly zabránili Rusom vytvoriť spoločnú stratégiu. Taktika spálenej zeme, ktorú nariadil Barclay de Tolly bola vnímaná ako neochota bojovať. Alexander I., unavený touto stratégiou, vymenoval po prehratej bitke o Smolensk 29. augusta nového ruského vrchného veliteľa knieža Michaila Kutuzova. Súčasníci nepovažovali Kutuzova za rovnocenného Napoleonovi, ale napriek tomu mu dali prednosť pred Barclayom de Tolly, pretože bol etnicky Rusom (narozdiel od Barclaya de Tolly, ktorý mal škótsky pôvod) a bol veľmi obľúbený v cárovom okolí.

Kutuzov však vyčkával. Kým sa Francúzi, ktorých sily zahŕňali aj veľké zahraničné kontingenty, nedostanú 125 km od Moskvy, a až potom chystal bitku. Dňa 30. augusta nariadil ďalší ústup do mesta Gžatsk. Pomer síl zostával v prospech Francúzov, ale teraz už bol päť ku štyrom namiesto troch ku jednej. Kutuzov vytvoril svoju obrannú líniu na poslednej ľahko brániteľnej oblasti západne od Moskvy pri dedine Borodino (dnešnom Možajskom rajóne Moskovskej oblasti). Od 3. septembra Kutuzov posilňoval pozície zemnými prácami, najmä redutou južne od Borodina a flešami pred Semionovským.

Bitka pri Ševardine

Napoleon pri Borodine, Vasilij Vereščagin, 1897.

Ruská armáda bola rozmiestnená šikmo od novej cesty na Smolensk, po ktorej postupoval Napoleon. Na pahorku postavená reduta Ševardino, ktorá sa nachádzala pri rovnomennej obci, predstavovala ruské ľavé krídlo. V snahe preraziť ruskú obrannú líniu zaujali Francúzi po krátkej, ale krvavej predohre k hlavnej bitke pozície južne a západne od dediny.

Skutočná konfrontácia sa začala 5. septembra, keď sa francúzska jazda maršala Joachima Murata stretla s ruskou jazdou grófa Konovnicina. Zúrivý boj, ktorý nasledoval, sa obrátil v prospech Francúzov a Rusi ustúpili, keď bolo ohrozené ich ľavé krídlo. Dňa 6. septembra sa boje obnovili, ale Konovnicin musel opäť ustúpiť, keď bol Murat posilnený. Rusi sa stiahli do reduty Ševardino, pri ktorej bol rozmiestnený generál Gorčakov s 11 000 mužmi a 46 delostreleckými zbraňami.

Murat nariadil I. a II. jazdeckému zboru, ktorým velili generáli Nansouty a Montbrun, aby zaútočili na redutu. Podporovala ich divízia Compans a pechota maršala Davouta. V tom istom čase zaútočila na redutu z juhu Poniatowského pechota. Francúzi, dvakrát odrazení Neverovského pechotou, nakoniec redutu obsadili, pričom stratili 4 000 mužov. Rusi prišli o 7 000 mužov. Nečakaný francúzsky postup uvrhol Rusov do zmätku. Kolaps ľavého krídla ich prinútil vybudovať provizórne obranné postavenie okolo dediny Utica.

Sily strán

Situácia na začiatku bitky.

Cárska armáda

Ruské sily prítomné v deň bitky tvorilo celkovo 180 peších práporov, 164 jazdeckých eskadrón, dvadsať kozáckych plukov a 55 delostreleckých batérií s celkovým počtom 640 diel. Celkovo Rusi nasadili 103 800 mužov. Avšak 7 000 kozákov a 10 000 ruských domobrancov prítomných v ten deň sa bitky nezúčastnilo.

V oblasti viedli dve cesty. Stará smolenská cesta, ktorá viedla cez dedinku Utica a nová smolenská cesta s mostom cez rieku Koloča pri Borodine. Ruské vojská boli zostavené v línii približne v severo-južnom smere, kolmo na cesty zo Smolenska smerom do Moskvy. V severnej časti (ruské pravé krídlo) sa opierajúc o dedinu Borodino a rieku Koloča, ktorá cez neho prechádza tečúc približne z JZ na SV. Kutuzovov štáb sa nachádzal v dedine Gorki východne od Borodina. JZ od Bordina sa nachádza dedina Ševardino, pri ktorej bola vybudovaná ševardinská reduta. Na tzv. Kurganskej výšine v otvorenom priestore južne od Borodina bolo postavenie ruského delostrelectva s 26 kanónmi, niektorými označované ako veľká reduta, alebo Rajevského reduta, resp. Rajevského batéria. Južne sa nachádzala dedina Semionovskoje, ktorú zo západu chránilo poľné opevnenie označované ako tri fleše, niekedy označované ako Bagrationove fleše. Južnejšie ležala dedinka Utica a Myšino tvoriac ruské ľavé krídlo.

Grande Armée

Grande Armée, rozmiestnená v línií od Ševardina (francúzske pravé krídlo) smerom na severovýchod k Borodinu, približne v strede bojiska až po Bezzubovo na severovýchode. Francúzske sily spolu s ich spojencami pozostávali z 214 peších práporov, 317 jazdeckých eskadrón a 587 diel v celkovom počte 124 000 vojakov. Cisárska garda, ktorá mala 109 diel a pozostávala z tridsiatich peších práporov a dvadsiatich siedmich jazdeckých eskadrón s celkovým počtom 18 500 mužov, sa však do bitky nezapojila.

Medzi prítomnými generálmi boli aj Michel Ney a Joachim Murat.

Priebeh bitky

Fleše

Delostrelectvo generála Frianta delostrelecky ostreľuje Bagrationove fleše. Detail z Panorámy Borodina.

Mapa bitky pri Borodine, situácia ráno oklo 6:30.

Večer 6. septembra 1812 zaujala pozície v opevnení granátnická divízia pod velením generála Voroncova. Bitka sa začala o šiestej hodine ráno 7. septembra delostreleckou prípravou proti ruskému centru, ktorú viedlo 102 diel. Francúzi však potom stratili drahocenný čas ich presunom, pretože boli príliš ďaleko od ruských línií. Generál Davout nariadil divíziám zaútočiť na najjužnejší fleš. Pod paľbou ruského delostrelectva boli generáli Compans a Dessaix zranení ale ich jedntkám sa podarilo postúpiť.

Vidiac zmätok, Davout osobne viedol 57. brigádu, kým mu nezastrelili koňa. Davout bol ranený a spadol z koňa tak tvrdo, že ho generál Sorbier považoval za mŕtveho. Na jeho miesto bol vyslaný generál Rapp, ale Davout bol nažive a znovu sa postavil na čelo 57. brigády. Rapp potom prevzal velenie 61. brigády, než bol po dvadsiaty druhý raz vo svojej kariére zranený.

O siedmej hodine ráno Napoleon zapojil do boja Neyov a potom Junotov zbor, aby prišli Davoutovi na pomoc. Davout napokon okolo 7:30 h dobyl tri fleše. Francúzov však odrazil ruský protiútok vedený Bagrationom s 27. pešou divíziou, husármi a dragúnmi. Bagration viedol osobne niekoľko protiútokov. Francúzi podnikli sedem útokov na fleše a zakaždým boli v prudkom boji zblízka odrazení.

Ney obnovil útok na fleše a okolo 10. hodiny sa mu ich podarilo znovu dobyť. Padla väčšina ruských granátnikov, ktorí ich bránili. Hoci Bagration nebol Barclayom de Tolly nadšený, obrátil sa naňho so žiadosťou o pomoc a Kutuzova úplne ignoroval. Barclay de Tolly, čo mu slúži ku cti, zareagoval rýchlo a poslal tri gardové pluky, osem granátnických práporov a dvadsaťštyri 12-palcových diel, aby rýchlo posilnili Semjanovskoje severne od flešov. Plukovník Toll a Kutuzov presunuli gardové záložné jednotky dopredu už o 9:00. Francúzi boli vytlačení od flešov, ale Ney ich o 11. hodine opäť dobyl. Ney bol následne opäť vytlačený. V týchto bojoch bol pri flešoch vážne zranený črepinami do nohy generál Bagration. Odmietol však evakuáciu z bojiska a trval na tom, že zostane na poli, aby mohol pozorovať protiútok Dukových kyrysníkov.

Nayovi sa definitívne fleše podarilo dobyť okolo 11:30 h. Prach, dym, zmätok a vyčerpanie - to všetko dohromady zabránilo francúzskym veliteľom na bojisku (Davout, Ney a Murat) pochopiť, že všetci Rusi pred nimi ustúpili v zmätku a fleše sú definitívne v ich rukách.

Napoleon váhal nasadiť cisársku gardu, ktorá bola jeho poslednou rezervou, tak ďaleko od Francúzska.

Rajevského reduta

Saskí kyrysníci z La Tour-Maubourg útočia na ruských kyrysníkov. Rajevského reduta je vpravo v dyme. V pozadí je vidieť borodinský kostol. Detail Panorámy Borodina.

Miestodržiteľ de Beauharnais medzitým vstúpil do Borodina po prudkých bojoch s ruskou gardou a postupoval k hlavnej (Rajevského) redute. Jeho jednotky však stratili súdržnosť a generál musel pod ruskými protiútokmi ustúpiť. Ruský generál potom zaujal pozíciu pred Borodinom, aby chránil dedinu. Zatiaľ de Beauharnaisove sily prekročili rieku smerom na juh. Generál nasadil časť svojho delostrelectva a začal Rusov zatláčať späť za redutu. Podporované francúzskym delostrelectvom postupovali ďalšie divízie a ovládli redutu. Barclay de Tolly musel sám zmobilizovať ustupujúci pluk. Kutuzov potom nariadil generálovi, aby redutu dobyl späť; s tromi delostreleckými batériami, ktoré mal k dispozícii, spustil paľbu na redutu, zatiaľ čo dva pluky ruskej gardy zaútočili na pozíciu. Reduta potom padla späť do ruských rúk.

De Beauharnaisovo delostrelectvo pokračovalo v ostreľovaní Rusov, k čomu sa pridali aj delostrelci Neya a Davouta. Barclay de Tolly poslal posily na obranu reduty. V čase vrcholiacej bitky Kutuzovovi podriadení prakticky všetky rozhodnutia prijímali za neho. Po smrti veliteľa ruského delostrelectva Kutaisova zostali niektoré delá za ruskými líniami nevyužité, zatiaľ čo francúzske delostrelectvo pustošilo ruské rady.

V dôsledku opakovaných útokov a protiútokov boli valy reduty pokryté mŕtvymi a ranenými pešiakmi a jazdcami oboch strán a útočiace jednotky ich museli v neskorších fázach bitky opakovať prekračovať, čo im nezanedbateľne sťažovalo pohyb.

O 14:00 Napoleon nariadil nový útok na redutu, ktorý mali vykonať kyrysníci generála Caulaincourta, ktorí sa v tej dobe definitívne vysporiadali s útokmi ruskej jazdy na svoje ľavé krídlo. Barclay de Tolly, pozorujúc francúzske prípravy, poslal na posilnenie pozície ďalšie jednotky. Tie ale boli neustále ostreľované francúzskym delostrelectvom. Caulaincourt osobne viedol útok, ale zabila ho delová guľa.

Bitka pri Borodine, situácia okolo 16:00.

Zatiaľ čo v útoku na čelnú stranu reduty pokračovala pechota, osem eskadrón saskej a dve poľské jazdecké eskadróny generála von Thielmanna, obišli redutu a udreli na ňu z tyla. Podarilo sa im dostať kone cez obranný val reduty, pobiť ruských delostrelcov a vniesť zmätok medzi obrancov, čím umožnili francúzskej pechote obsadiť pozície z čela. 15:30 Rajevského reduta padla s väčšinou jednotiek ruskej 24. divízie. Generál Lichačov bol Francúzmi zajatý, avšak francúzske pokusy o ďalší prielom boli zmarené ruskou gardovou jazdou, ktorá zaútočila a zastavila francúzsky útok.

Po štvrtej hodine poobede ľavé krídlo, kde bol Bagration ťažko zranený, a ruský stred, ktorý bol vážne narušený, vykazovali známky slabosti. Rusi však ďalej viedli ústupový boj až do noci.

Bitka sa takmer skončila, obe strany boli natoľko vyčerpané, že v práci zostalo len delostrelectvo.

V tomto momente Murat, Davout a Ney naliehali na cisára, ktorý mal v zálohe cisársku gardu, aby ju zapojil a zasadil ruskej armáde posledný úder. Ten ale odmietol v obavách z ťažkých strát najcennejších a najskúsenejších jednotiek.

Ruské jazdecké útoky na pravom krídle

Okolo 7:30 donskí kozáci atamana Platova na ruskom pravom krídle prenikli cez rieku Koloča a zistili, že v tejto oblasti proti nim nestoja významnejšie francúzske sily. Platov okamžite žiadal o povolenie obísť francúzske ľavé krídlo a ohroziť ich tylo, čo jeden z Kutuzovových pobočníkov plukovník von Toll okamžite odsúhlasil. Dodatočne s ním súhlasil aj Kutuzov. Platovova mal nasledovať celý ruský I. jazdecký zbor generála Uvarova, dovedna 8000 jazdcov a 12 diel, ale prakticky bez podpory pechoty a bez detailnejších rozkazov. Ruské jazdectvo sa rozvinulo práve, keď francúzske jazdectvo miestodržiteľa de Beauharnaisa podnikalo útok na Rajevského redutu. Náhle objavenie sa počtných ruských jazdeckých síl blízko Napoleonovho štábu a trénu však spôsobilo paniku. Aj keď Uvarovove a Platovove jednotky neúspešne a nakoordinovane napadli francúzsku pechotu, ktorá im stála v ceste a tá ich útoky odrazila, ich útok mal za následok otočenie de Beauharnaisových jazdcov, ktorí museli prestať útočiť na Rajevského redutu ale prenasledovať Rusov. Rusi nepripisovali útoku svojho jazdectva na francúzske ľavé podstatnejší význam, avšak tento krok v skutočnosti spôsobil odklonenie de Beauharnaisovho jazdectva od útoku na redutu asi o dve hodiny, čím významne pomohli svojim ťažko skúšaným jednotkám v centre zostavy. Po skončení prenasledovania ustupujúcich síl Uvarova a Platova boli francúzski a saskí kyrysníci nasadení k útoku na redutu, kde zohrali kľúčovú úlohu pri zlomení ruskej obrany. Ruský jazdecký útok na francúzskom ľavom krídle mal veľký vplyv na to, že Napoleon odmietol použiť zálohy na prenasledovanie ustupujúceho nepriateľa.

Koniec bitky

Rusi sa stiahli na líniu hrebeňov ďalej na východ a odrážali francúzske prieskumné útoky. Napoleon si aj preto myslel, že bitka bude pokračovať na druhý deň ráno. Avšak Kutuzov po vypočutí rád svojich generálov nariadil ústup smerom k Moskve. Dobre si uvedomoval, že jeho armáda utrpela príliš ťažké straty na to, aby mohla nasledujúci deň pokračovať v boji. Presne vedel, čo robí. Tým, že vybojoval bitku v poli, mohol teraz ustúpiť so stále bojaschopnou armádou, viesť jej obnovu a prinútiť oslabené francúzske sily, aby sa ešte viac vzdialili od svojich zásobovacích základní.

8. septembra sa ruská armáda v dvoch kolónach pohla z bojiska. Cesta do „svätého mesta“ bola pre Grande Armée otvorená. To Napoleonovi umožnilo v ďalších dňoch obsadiť Moskvu a päť týždňov čakať na ruskú kapituláciu, ktorá však nikdy neprišla.

Straty

Obete boli na oboch stranách veľmi vysoké. Grande Armée stratila približne 30 000 mužov. Podľa P. Dennieeho, inšpektora revízií bolo na francúzskej strane 6 562 mŕtvych vrátane 269 dôstojníkov a 21 450 zranených. Podľa historika Aristida Martiniena však Francúzi stratili celkovo 1 928 padlých alebo zranených dôstojníkov vrátane 49 generálov. Z nich bolo 8 mŕtvych.

Rusi stratili približne 44 000 mužov, mŕtvych alebo zranených, vrátane 211 mŕtvych dôstojníkov a 1 180 zranených. 24 ruských generálov bolo zranených alebo zabitých, vrátane Bagrationa, ktorý zomrel na následky zranení 24. septembra, a gen. Tučkova.

Na francúzskej strane nedostatok zásob pre bojaschopných vojakov spôsobený predĺžením zásobovacích línií znamenal, že niektorí zranení v dňoch nasledujúcich po bitke zomreli od hladu alebo zanedbania starostlivosti.

Následky

Francúzi 14. septembra obsadili Moskvu. V ten istý večer mesto zachvátili obrovské požiare. Posledné požiare boli uhasené 20. septembra večer. Moskva, postavená prevažne z dreva, bola takmer úplne zničená. Zbavení priestorov v ktorých by mohli Francúzi prečkať zimu a bez toho, aby sa dočkali očakávanej ruskej kapitulácie, boli nútení 18. októbra mesto opustiť a začať ústup. Napoleonova armáda ustupovala z Ruska pod tlakom dotieravých ruských útokov, za nedostatku zásob po vydrancovanom a vypálenom území, ktorým predtým prešla. Pri prekračovaní rieky Berezina pri meste Barysav bola francúzska armáda v nevýhodnej pozícii napadnutá 26. - 27. novembra 1812 Rusmi a utrpela bitke na Berezine ťažké straty. Sám Napoleon sa zachránil len so šťastím.

Bitka pri Borodine sa považuje za francúzske taktické víťazstvo, keďže svojho protivníka z bojiska vytlačili a Napoleonovi sa tak otvorila cestu do Moskvy. Aj keď boli francúzske straty veľmi vysoké, boli nižšie ako ruské.

Hoci sa bitka považovala za Napoleonovo víťazstvo, súčasní historici považujú Borodino za Pyrrhovo víťazstvo. Keďže sa jadro ruského vojska v poriadku stiahlo, Napoleon nedocielil jeho zničenie a neprinútil cára k jednaniu o mieri. Obe strany utrpeli vážne straty, a ani jedna z nich nedokázala dosiahnuť svoje taktické ciele a samotná bitka nemala jednoznačný výsledok, hoci obe strany ju vyhlásili za svoje víťazstvo. 11. septembra cár Alexander I. povýšil Kutuzova do hodnosti generála poľného maršala.

Murat a vicekráľ Eugène de Beauharnais, ktorých cituje Philippe de Ségur vo svojom diele Histoire de la Grande-Armée pendant l'année 1812, hovorili o Napoleonovej zotrvačnosti a nerozhodnosti počas bitky, akoby chýbal jeho génius. V skutočnosti vraj cisár trpel horúčkou a bolesťami, ktoré tým, že ovplyvnili jeho zdravie, ho ako výnimočného stratéga pripravili o obvyklé schopnosti. Tento názor však dôrazne spochybnili iní autori, najmä Gaspard Gourgaud, cisárov sanitár, ktorý s ním slúžil počas celej ruskej kampane.

Literatúra

Lev Tolstoj v diele Vojna a mier opisuje túto bitku podrobne. Francúzsku armádu prirovnáva k obrovskej divokej šelme a Kutuzova k skúsenému lovcovi, strieľajúceho šípy s následným útekom. "Šelma", ktorá je nútená prenasledovať ho vo vydrancovanom prostredí, kde nie je dostatok potravy, nakoniec podľahne strate krvi zo svojich rán a umrie.

Bitka pri Borodine bola predlohou básne Borodino Michaila Lermontova.

V románe Honoré de Balzaca Dedinský lekár (fr. La médecin de campagne) Goguelat, bývalý vojak pod Napoleonom, za súmraku v stodole rozpráva o najkrutejších okamihoch bitky pri Borodine. Tieto príbehy, považované za povesti a legendy, boli publikované samostatne v dvoch časopisoch.

Hudba

V roku 1880 skomponoval ruský romantický skladateľ Piotr Iľjič Čajkovskij predohru 1812, pätnásťminútovú opisnú symfonickú skladbu, ktorá 68 rokov po udalosti rozpráva príbeh bitky pri Borodine medzi Napoleonovou francúzskou armádou a ruskou armádou. Toto dielo bolo napísané na oslavu ruského víťazstva. Obsahuje ruské ľudové piesne hrané na hudobných nástrojoch, úryvky z La Marseillaise, vojenské pochody, zvukové efekty integrované do orchestra (výstrely z diel imitujúce bitku) a salvy kostolných zvonov evokujúce ľudovú radosť z ruského víťazstva. Dielo je podľa slov samotného skladateľa „výbušné a búrlivé“, najmä finále s ohlušujúcimi delami a zvonmi, spojené s mohutnými dychovými údermi. V koncertnej sále sú delá nahradené miniatúrnymi výbušnými náložami. Vďaka tomu je predohra z roku 1812 jedným z najcharakteristickejších diel orchestrálnej sily.

Najvýraznejšiu hudobnú evokáciu tejto vojenskej epizódy však zložil Sergej Sergejevič Prokofiev. Jeho opera Vojna a mier (na motívy Tolstého románu) venuje tejto bitke čestné miesto (takmer celú druhú polovicu diela). Vpád nemeckých vojsk do ZSSR počas druhej svetovej vojny motivoval Prokofieva k vytvoreniu tejto rozsiahlej epickej fresky, v ktorej je útočník (Napoleonova Grande Armée) zobrazený nelichotivým spôsobom: vidíme váhajúceho Napoleona, strateného tvárou v tvár armáde, ktorá bola dezorganizovaná a byrokratická.

Pamätník

Pomník na mieste Kutuzovovho veliteľstva.

Po vojne bol na bojisku, na mieste Kutuzovovho veliteľstva, postavený pamätník.

Bibliografia

• (en) Marie-Pierre Rey a Thierry Lentz, 1812, ruská kampaň: história a následky, Paris, Perrin, 2012, 381 s. (ISBN 978-2-262-04072-7).
• (fr) Curtis Cate, Ruská kampaň: 22 juin-14 décembre 1812, Paris, Tallandier, 2012, 734 s. (ISBN 978-2-84734-928-3).
• (fr) Napoleon Bonaparte a Thierry Lentz (eds.) (pref. Marie-Pierre Rey), Všeobecná korešpondencia, t. 12: Ruská kampaň, 1812, Paris, Fayard, 2004, 1528 s. (ISBN 978-2-213-66862-8).
• (fr) Marie-Pierre Rey, Strašná tragédia: nové dejiny ruskej kampane, Paris, Flammarion, coll. „Au fil de l'histoire“, 2012, 390 s. (ISBN 978-2-08-122832-0).
• (fr) Jean Tulard, Napoleon, vojnový vodca, Paris, Tallandier, 2012, 378 s. (ISBN 978-2-84734-992-4).
• (fr) Jacques Garnier, Borodino: pod hradbami Moskvy, 7 septembre 1812, Saint-Cloud, Napoléon 1er, coll. „Grandes batailles“, 2007, 81 s. (ISBN 978-2-916385-13-6).
• (en) François Hourtoulle, André Jouineau (uniformologické tabuľky) a Morgan Gillard (kartografia), Borodino, Moskovská: bitka o Reduty, Paris, Histoire & collections, 2000, 120 s. (ISBN 978-2-908182-95-8).

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Bataille de la Moskova na francúzskej Wikipédii a Battle of Borodino na anglickej Wikipédii.