Heterosexualita

Symbol pre heterosexualitu

Heterosexualita je pohlavná náklonnosť jedinca k osobám opačného pohlavia.

Pôvod a použitie označenia pre heterosexualitu

Pojem heterosexuálny je hybridom gréckeho slova heteros (iný, rôzny) a latinského podstatného mena sexus (pohlavie), doslova by znamenalo rôznopohlavný. Prvé známe použitie tohoto slova pochádza z textu publikovaného anonymne v roku 1869, ktorého autorom bol v Rakúsku narodený Maďar Karl-Maria Kertbeny.

Heterosexualita, niekedy nazývaná tiež heterosexuálna orientácia, heterosexuálna preferencia, heterosexuálne zameranie, heterosexuálne založenie) v lekárskom (psychiatrickom) a sexuologickom význame je prevažujúce alebo výhradné erotická citlivosť (reaktivita) voči osobám opačného pohlavia, ktorá sa spravidla prejavuje citovou náklonnosťou, intenzívnejším prežívaním alebo potrebou citovo významných vzťahov k osobám opačného pohlavia, schopnosťou sa do nich zamilovať, obvykle tiež špecificky vyššou genitálnou reaktivitou alebo túžbou po fyzickej blízkosti alebo orgazmických aktivitách vo vzťahu k nim.

Nejbežnejšími typmi heterosexuality sú ženská androfília a mužská gynekofília (gynofília). V teoretickom modeli, ktorý rozlišuje len dve erotické zamerania, teda len sexuálnu orientáciu, býva pod pojmom heterosexuality zaraďované i pedofilné erotické zameranie na osoby opačného pohlavia. Heterosexualita sa obvykle kladie do protikladu k homosexualite, prípadne tiež ku bisexualite.

Pojem heterosexualita je často používaný i pre tzv. heterosexuálne správanie. Heterosexuálne správanie sa zvyčajne označuje ako orgazmická aktivita medzi príslušníkmi opačného pohlavia, a to spravidla bez ohľadu na to, či je prejavom heterosexuality ako založenie, prejavom spoločenskej konformity alebo prejavom nedominantnej erotickej reaktivity. Niekedy sú za heterosexuálne správanie považované i ďalšie prejavy, ktoré sú v príslušnom kultúrnom prostredí a kontexte považované za znak heterosexuálnej identity, napríklad manželstvo, vzájomné súžitie, nežnosť, fyzická alebo duševná intimita, intenzívne priateľstvo apod.

Heterosexualita ako pojem býva vnímaná tiež ako heterosexuálna identita, teda v súvislosti s tým, že osoba sa k tomuto pojmu (konštruktu) buď sama prihlási, alebo je ním označená a sú jej tým priradené prezentačné stereotypy (konotácie), ktoré sú na pojem naviazané. V tomto zmysle heterosexualita nie je vrodená, ale historicky a kultúrne podmienená. Ako pojem vznikla až koncom 19. storočia.

Biológia a psychológia heterosexuality

Pôvod ľudskej heterosexuality

O pôvode (podstate) ľudskej heterosexuality neexistuje mnoho úvah, pretože väčšine ľudí je vlastná od počiatkov ľudstva. Na rozšírení a prevahe heterosexuality oproti iným erotickým zameraniam má však nepochybne podiel prírodný výber, pretože toto zameranie výrazne zvyšuje pravdepodobnosť reprodukcie jedinca.

Niektorí teoretici považujú vyhranenosť heterosexuality za výsledok kultúry a výchovy, (napríklad Sigmund Freud) vychádza z predpokladu, že dieťa je polymorfne perverzné. Z podobných názorov vyplýva i obava, že ak vo výchove chýba mužský či ženský vzor, homosexuálne zvádzanie alebo pohlavné zneužitie v detstve môže sexuálnu orientáciu zvrátiť. Iní považujú heterosexualitu za geneticky alebo hormonálne predurčenú už pri počatí alebo v embryonálnom vývoji. Vedecké poznatky o heterosexualite sú zvyčajne odvoďované z výskumu homosexuality.

Biochemickú podstatu heterosexuality sa zatiaľ nepodarilo určiť. Za najpravdepodobnejšiu sa považuje nezávislá alebo zreťazená kombinácia genetických príčin a hormonálnych vplyvov v období tehotenstva či krátko po narodení. Rozhodujúca časť vedcov sa zhoduje, že heterosexuálna orientácia je v človeku daná vo veľmi ranom období jeho života a je potom stála a nezmeniteľná.

Zo sociologického hľadiska sa za vznik či pôvod heterosexuality dá považovať tiež kultúrny proces, v rámci ktorého boli homosexuálne dispozície vyčlenené z mnohých škál a kombinácií ľudských vlastností a z integrity spoločnosti a ohraničené tak, aby bolo možné rozdeliť spoločnosť na menšinu a väčšinu.

Rozšírenie v ľudskej populácii

Určiť zastúpenie heterosexuality v ľudskej spoločnosti je veľmi zložitá úloha. Problémom býva už metodologické podloženie výskumu. Výskumy zvyčajne môžu podchytiť výskyt určitých druhov fyziologických reakcií, správania alebo sebaponímania, ktoré bývajú považované za príznačné pre heterosexualitu, avšak nie pre jej podstatu.

Pre potreby výskumu je nutné najprv vymedziť heterosexualitu (pričom spravidla býva obmedzená porovnateľnosť s výskumami vychádzajúcimi z inej definície), je nutné takisto vziať do úvahy nejednoznačný vzťah medzi orientáciou a správaním (pričom výskumy môžu zachytiť len vybrané správanie); pretože výskumy sa uskutočňujú na náhodnej vzorke populácie, úlohu tu hrá i citlivosť tejto témy pre opýtaných a v neposlednej rade i ich sebauvedomenie v oblasti sexuálnej orientácie. Heterosexualitu je možné len s ťažkosťami odlíšiť od obyčajného bezproblémového prijatia zvyčajného spôsobu života. I osoby, ktoré sú bisexuálne, nevyhranené alebo osoby s malou erotickou reaktivitou sa zvyčajne identifikujú ako heterosexuálne.

Heterosexualita rastlín a zvierat

Heterosexualita nie je ani v živočíšnej ríši stopercentná, párové spolunažívanie, genitálne aktivity i sexuálna orientácia na rovnaké pohlavie boli spozorované u mnohých druhov zvierat.

Z heterosexuálnej schémy sa určitým spôsobom vymykajú i hermafroditné organizmy alebo organizmy rozmnožujúce sa nepohlavne.

Zmena sexuálnej orientácie

Podľa veľkej časti psychológov a psychiatrov nie je možné sexuálnu orientáciu zmeniť. Časť odborníkov zastáva opačný názor, t. j. aspoň v časti prípadov je možné heterosexualitu stratiť. O takýchto zmenách však neexistujú všeobecne prijaté vedecké dôkazy. O osobách, ktoré subjektívne prehlasujú, že sa ich sexuálna orientácia zmenila, sa často predpokladá, že boli už od narodenia bisexuálne - teda schopné prejavovať náklonnosť k osobám oboch pohlaví.

Právne podmienky

Heterosexualita

Heterosexualita ako taká pravdepodobne nikdy nebola predmetom právnej úpravy.

Sexuálny styk osôb opačného pohlavia

V niektorých krajinách a spoločnostiach sú niektoré formy sexuálneho styku medzi osobami opačného pohlavia, napríklad orálny alebo análny sex, alebo súlož odzadu, trestné. V niektorých krajinách vyplývajú závažné sankcie i z nemanželského pohlavného styku. V mnohých krajinách je možnosť pohlavného styku obmedzená minimálnou vekovou hranicou.

Právne systémy sa odlišujú i v otázke prípustnej miery nedobrovoľnosti sexuálneho styku a prípustnosti násilia v manželstve a ochrany pred domácim násilím.

Manželský zväzok alebo spolužitie osôb opačného pohlavia

Vo väčšine kultúr a krajín má manželstvo zvláštny status a často sú mu pridelené viaceré výsady. Rozdiely bývajú v prístupe k rôznym druhom polygamie, v rozsahu a symetrii práv a povinností vyplývajúcich z manželstva, v hodnotení mimomanželských vzťahov osôb v manželstve. Tradične býva za hlavný účel manželstva považované založenie rodiny a výchova detí. V spoločnostiach predmoderného typu majú však rodiny väčší význam i v hospodárskej a mocenskej štruktúre spoločnosti. V moderej dobe sa posilňuje úcta k hodnote autentickej a slobodnej lásky ako hlavného zmyslu zväzku.

V niektorých krajinách sú v právnom poriadky uvedené i niektoré ďalšie menej oficiálne formy vzťahu, napríklad vzťah druh – družka (Slovensko, Česko) alebo pakt občianskej solidarity (Francúzsko).

V krajinách západnej (euroamerickej) právnej kultúry zväzky a spolužitie osôb akéhokoľvek pohlavia spadajú pod všeobecné základné práva a slobody človeka a je možné zúčastniť sa na nich i bez štátnej evidencie, regulácie alebo podpory.