Minóov labyrint
Mínóov labyrint alebo Minoov labyrint bol v gréckej mytológii labyrint krétskeho kráľa Minóa. Predpokladá sa, že je identický s palácom v Knósse.
Povesť
[upraviť | upraviť zdroj]Podľa povesti kráľ Minós poveril vynálezcu a staviteľa Daidala, aby navrhol dom so spletitými chodbami a schodiskami. Daidalos vytvoril zázračné dielo, bludisko z kameňa – labyrint, z ktorého nikto, kto doň vkročil, nenašiel cestu von. Neskôr chcel kráľ vedieť, či jeho vláda na Kréte nie je ohrozená. Od boha Poseidona si vyprosil býka na znamenie toho, že má priazeň bohov. Minós sľúbil, že zviera obetuje bohovi na znak vďaky. Nato mu Poseidon poslal z morských hlbín krásneho bieleho býka. No kráľa Minóa sa zmocnila chamtivosť a potajme začlenil býka do kráľovského stáda.
Bohovia sa však takto nedajú oklamať. Poseidon vymyslel strašnú pomstu – pomocou Afrodity vzbudil v kráľovnej Pasifae, Minóovej manželke a dcére boha Helia, bezuzdnú lásku k býkovi. Lenže tomu neboli príjemné zbližovacie pokusy kráľovnej, a tak pred ňou ušiel. Daidalos znovu vymyslel geniálne riešenie. Skonštruoval dutú drevenú kravu v životnej veľkosti a potiahol ju kravskou kožou. Pasifae vliezla dnu a býk sa dal oklamať. Onedlho nato kráľovná porodila netvora, chlapca s býčou hlavou. Kráľ Minós, pred ktorým sa nepodarilo bastarda utajiť, strčil tohto Minotaura do labyrintu. Prisluhovača Daidala uvrhol do väzenia.
Onedlho nato kráľa postihol ďalší úder osudu. Jeho milovaný syn Androgeos sa v Aténach zúčastnil na športových súbojoch. V päťboji bol neporaziteľný a zvíťazil nad všetkými súpermi. Tí však nezniesli svoju porážku a zabili ho. Kráľ Minós, plný bolesti a žiaľu, vyslal proti Aténam vojnovú flotilu, aby zločin pomstila. Atény boli porazené, museli pristúpiť na požiadavku víťaza a poskytovať ľudské obete. Každých deväť rokov museli poslať na Krétu štrnásť mladých Aténčanov, sedem mládencov a sedem panien, ako potravu pre Minotaura. Atény dlho odovzdávali túto strašnú daň, až kým sa Teseus, syn kráľa Aigea dobrovoľne nevybral s obeťami na Krétu. Otcovi sľúbil, že ak sa z boja proti Minotaurovi vráti ako víťaz, pri spiatočnej ceste vztýči na lodi bielu plachtu.
Keď Aténčania pristáli v Knosse, Minóova dcéra Ariadna uvidela statného hrdinu a zaľúbila sa doňho. Ako však mala zachrániť milovaného pred svojím strašným nevlastným bratom? Zaobstarala zázračný meč a vymyslela lesť. Na bránu do labyrintu priviazala koniec klbka červenej vlny a dala ho Teseovi na cestu. Takto sa mu podarilo zvíťaziť nad Minotaurom a uniknúť z bludiska. Strážcov odpútalo čosi nevídané: nad Knossom leteli dvaja ľudia ako vtáci. Daidalos totiž vo väzení vyrobil zo zvyšku vosku a vtáčích pier krídla pre seba i svojho syna Ikara a pokúsil sa ujsť z ostrova.
Teseovi s Ariadnou sa podaril útek. Dostali sa na ostrov Naxos. O tom, čo sa odohralo tam sa povesti rôznia. Najznámejšia je verzia, podľa ktorej do deja zasiahli viacerí bohovia. Teseus sa bez Ariadny plavil do Atén a zabudol čiernu plachtu vymeniť za bielu, ako otcovi sľúbil. Keď Aigos zbadal znamenie nešťastia, od žiaľu zoskočil z vysokého brala do mora. Toto more podľa neho neskôr dostalo meno Egejské more.
Interpretácie
[upraviť | upraviť zdroj]Keď Homér okolo roku 750 pred Kr. prvý raz písomne zaznamenal mená Minós, Daidalos, Teseus a Ariadna bola už Kréta dávno dobytá krajina, osídlená mnohými národmi:
Uprostred tmavého mora je zem, čo Krétou sa volá, krásna a bohatá, v objatí mora, a žije tam mnoho, premnoho ľudí, čo bývajú v deväťdesiatich mestách. Počuť tam jazyky rôzne a zmiešané. Možno tam vidieť Achajcov, kydónske kmene a chrabrých pôvodných Krétov, Dórov, čo na tri kmene sa delia, a Pelasgov slávnych. Je tam veľké mesto Knossos; a v meste tom Mínós, dôverník veľkého Dia, mal vládu vždy po deväť rokov.
Podľa legendy sa kráľ Minós presídlil do podsvetia a zo svojho trónu súdil mŕtvych. Až o niekoľko storočí neskôr sa v gréckej literatúre múdry Minós zmenil na zúrivca. Atény, ktoré sa zmáhali a žiarili v plnom lesku, sa očividne nevedeli zmieriť s tým, že kedysi museli platiť tribút mocnej Kréte. A tak prepísali dejiny.
Filozof a prírodovedec Aristoteles, učiteľ Alexandra Veľkého, ktorý neskôr upadol u svojich krajanov do nemilosti, spochybnil vtedajšie tradovanie príbehu kráľa Minóa:
Minós mal u našich básnikov od nepamäti zlú povesť a na atických javiskách ho vždy hanili. Vôbec mu nepomohlo, že ho Hesiodos označil za najlepšieho kráľa a Homér ho dokonca pokladal za Diovho dôverníka. Radšej sa verilo tragickým básnikom. Kráľa Minóa predstavovali v hrách ako zlého a násilníckeho panovníka, hoci podľa bežnej povesti to bol múdry kráľ a zákonodarca.
Víťazi často hanili bohov porazených. Minotaurus, ktorého neskôr označovali za netvora, bol možno na Kréte uctievaným bohom v býčej podobe. Ako vieme, aj neskôr vznikajúce náboženské spoločenstvá urobili z „pohanských“ bohýň bosorky.
V každom prípade hral býk dôležitú úlohu v náboženskom kulte na Kréte. Hlinené sochy býkov a býčie hlavy zo zlata s mohutnými rohmi sa po tisícročiach zasa dostali na svetlo. Archeológovia žasli, keď odhalili nástenné maľby, na ktorých boli zobrazení odvážlivci preskakujúci býka. Prvé takéto nálezy však neboli objavené na Kréte, ale na gréckom polostrove Peloponéz.
Externé odkazy
[upraviť | upraviť zdroj]- SPŠH Košice Zdroj, z ktorého (pôvodne) čiastočne čerpal tento článok