Belo IV.

	Belo IV.
	Kráľ Uhorska a Chorvátska, vojvoda štajerský, vojvoda slavónsky
	; Busta Bela IV. v národnom historickom parku, Ópusztaszer, Maďarsko
Panovanie
Dynastia	Arpádovci
Panovanie	1235 – 1270
Korunovácia	Stoličný Belehrad: 14. október 1235
Predchodca	Ondrej II.
Nástupca	Štefan V.
Biografické údaje
Narodenie	november 1206
Úmrtie	3. máj 1270; Zajačí ostrov (dnes Margitin ostrov v Budapešti), Uhorsko
Pochovanie	Františkánsky kostol v Ostrihome
Rodina
Manželka	Mária Laskarisová
Potomstvo	Margita; Kinga Poľská; Anna Uhorská; Katarína; Alžbeta Uhorská; Konštancia; Jolanta Poľská; Štefan V.; Margita Uhorská; Belo Uhorský
Otec	Ondrej II.
Matka	Gertrúda Meranská
Odkazy
	Belo IV.; (multimediálne súbory na commons)
	Historický portál; Biografický portál

Belo IV. (maď. IV. Béla; * november 1206 – † 3. máj 1270, Zajačí ostrov^[1]) bol slavónsky údelný vojvoda v rokoch 1220 – 1226, sedmohradský údelný vojvoda v rokoch 1226 – 1235 a uhorský kráľ v rokoch 1235 – 1270, z rodu Arpádovcov.

Rodina

Rodičia: Ondrej II., uhorský kráľ a Gertrúda, dcéra istrijsko-kraňského markgrófa a meranského vojvodu Bertolda IV.

Manželka: Mária Laskarisová, dcéra nikajského cisára Teodora I.

Deti: Kunigunda (Kunhuta), Margita, Anna, Katarína, Alžbeta, Konštancia, Jolana, Štefan (neskorší uhorský kráľ Štefan V.), sv. Margita (po ktorej je pomenovaný ostrov na Dunaji v Budapešti (Margitsziget)), Belo

Obdobie do nástupu na trón

Belo IV. bol za kráľa korunovaný už ako 8-ročný. Kým však zasadol na trón, musel prežiť neľahkých 21 rokov. Počas nich zastával postupne funkcie slavónskeho a sedmohradského údelného vojvodu. Jeho vzťahy s otcom boli vždy veľmi napäté. Príčinou sporov bolo jednak manželstvo, ktoré uzavrel otec po zavraždení kráľovnej Gertrúdy, Belovej matky, no predovšetkým otcov spôsob vládnutia. Belo kritizoval najmä bezhlavé rozdávanie kráľovských majetkov. Konflikt medzi otcom a synom musel riešiť samotný pápež.

Nástup na trón

Zobrazenie Bela IV. v Kronike Jána z Turca

Po svojom nástupe na trón sa Belo rozhodol skoncovať s praktikami zaužívanými za vlády jeho otca. Nechal oslepiť palatína Dionýza, poslal do väzenia niekoľkých najskorumpovanejších veľmožov, autoritu malo zvýšiť aj nariadenie, ktoré zakazovalo v jeho prítomnosti sedieť akémukoľvek smrteľníkovi s výnimkou vlastnej rodiny. Stoličky zo zasadacej miestnosti dal verejne spáliť. Šiel dokonca tak ďaleko, že mnohé darovacie listiny jeho otca vyhlásil za nepravé a darované majetky šľachticom zhabal. Ich pomsta nedala na seba dlho čakať. Nepriateľstvo, ba až nenávisť medzi kráľom a šľachtou bola čoraz väčšia. A to všetko v čase, keď na hraniciach Uhorska stáli Mongoli (Tatári), ktorí sa po vyplienení ruských území chystali vpadnúť do strednej Európy.

Mongolský (tatársky) vpád

Bližšie informácie v hlavnom článku: Mongolský vpád do Uhorska

Prvé informácie novej hrozbe z východu získal Belo IV. zo správ o cestách dominikánskeho brata Juliána. Ten v rokoch 1235 – 1236 hľadal na východe pravlasť starých Maďarov a priniesol správy o „Tatároch”.^[2] Počas svojej druhej cesty na východ v roku 1237 brat Julián cielene zbieral informácie o Tatároch a doniesol kráľovi Belovi IV. aj list od Batuchána vyzývajúci Bela, aby sa mu podriadil.^[3]

Formálnou zámienkou na útok bolo odmietnutie žiadosti Mongolov o vydanie Kumánov, ktorým sa kráľ dovolil usadiť v Uhorsku. Kočovní Mongoli pod vedením Chána Batu vpadli do krajiny cez slabo bránené karpatské priesmyky. Obranu hraníc kráľ i napriek správam prichádzajúcim z Kyjevskej Rusi nedokázal zabezpečiť.

Po správe o útoku nechal kráľ vyhlásiť brannú povinnosť pre celú krajinu. Lenže veľká časť uhorskej šľachty ešte nezabudla na tvrdý postup Bela po nástupe na trón a pomoc mu odmietla. Keďže čas rýchlo utekal a nepriateľ sa blížil, rozhodol sa Belo s malým vojskom vyjsť mu v ústrety. V bitke, ktorá sa odohrala 11. 4. 1241 pri rieke Slaná utrpelo kráľovské vojsko katastrofálnu porážku.

Belovi sa len s vypätím posledných síl a vďaka nezištnej pomoci niekoľkých mladých rytierov z jeho družiny podarilo Tatárom utiecť. Najskôr smeroval na sever do Nitry. Tam sa obrátil na západ a s Tatármi v pätách sa vydal k Viedni. Jeho bratranec Fridrich II. Babenberský ho však do mesta nevpustil, navyše ho podviedol a vynútil si odovzdanie 3 kráľovských komitátov – Bratislavského, Šopronského a Mošonského, i osobných cenností, ktoré mal Belo pri sebe. Sklamaný Belo pokračoval v úteku smerom na juh do Dalmácie, kde sa v kritickej chvíli uchýlil do prístavu Trogir, v ktorom bola nachystaná loď na plavbu cez more.

Keď už situácia pre neho vyzerala beznádejne, Tatári sa nečakane obrátili a vrátili sa domov. V hlavnom meste Mongolskej ríše totiž zomrel veľký Chán Ogotaj a Chán Batu sa chcel stať jeho nástupcom.

Obnova Uhorska po mongolskom vpáde

Po odchode Mongolov zostalo Uhorsko v zúboženom stave. Hlad, hladomor boli na dennom poriadku, dediny a mestá boli vyľudnené, ľudia poskrývaní v horách. Z hradov sa na území Slovenska uchránili iba kamenná Nitra, Bratislava, Fiľakovo, Komárno a Spišský hrad. Hlavnou úlohou Bela sa stala obnova zničenej krajiny. Kráľ sa pomeril so šľachtou, dokonca niektorých hrdinov obdaroval značnými majetkami, dal vybudovať kamenné hrady, podporoval rozvoj miest, ktorým udeľoval nové, alebo obnovoval staré privilégiá, do krajiny pozýval hostí, prevažne zo západnej Európy.

Ani potom však nemohol robiť to, čo ho najviac bavilo – venovať sa budovaniu krajiny. Zaplietol sa do niekoľkých konfliktov, z ktorých sa pre neho víťazne skončil iba jeden. V bitke na Litave bol totiž zabitý zradný Fridrich Babenberský, i keď výsledok bitky bol otázny. V roku 1245 podporili uhorské vojská Belovho zaťa Rostislava Michajloviča v boji o Halič, no boli porazené v bitke pri Jarosławe. V roku 1246 sa Belo stretol vo Zvolene s haličským kniežaťom Danielom Romanovičom, uzavrel s ním mier a spečatil to sobášom dcéry Konštancie s Danielovym synom Levom.

„	Vtedy Daniel šiel, vzal so sebou svojho syna Leva a metropolitu, prišiel ku kráľovi do Izvolinu. Svojho syna oženil s jeho dcérou. Odovzdal mu zajatých veľmožov, ktorých mu boh dal do rúk, keď s bratom zvíťazil proti nemu pri Jaroslave. Uzavrel s ním mier a vrátil sa do svojej krajiny.	“
– Haličsko-volynský letopis^[4]

Jednoznačne za kratší povraz ťahal vo vojne s Přemyslom Otakarom II. o rakúske dedičstvo po vymretých Babenbergovcoch. Po porážke pri Kressenbrunne sa obaja panovníci pomerili.

Šťastným nebol ani vzťah Bela so synom Štefanom. Ten sa nemohol dočkať, kedy zasadne na trón, no hlavne nesúhlasil s otcovou politikou priateľstva s českým kráľom Přemyslom Otakarom II. Medzi otcom a synom vznikla dokonca vojna, v bitke pri Isaszégu bol Belo porazený a krajina sa fakticky rozpadla na dve časti. V závere života musel Belo pretrpieť i smrť milovaného syna Bela, chorvátsko-slavónskeho vojvodu.

Pamätníky

V júni 2021 odhalili sochu Bela IV. v Banskej Bystrici, ktorej panovník v roku 1255 udelil mestské výsady a dal jej štatút slobodného kráľovského mesta.^[5]

Referencie

↑ Lajos Mangold, Cyril Horváth. A Középkor története: A keresztes háboruktól a renaissance koráig=. Budapest : Kassák, 1991. ISBN 978-96-3776-519-3. S. 104.
↑ De facto Ungariae Magnae a fratre Ricardo Invento tempore domini Gregorii pape noni. In: Tatársky vpád. Ed. Richard Marsina, Miloš Marek. Budmerice : Rak, 2008. 168 s. (Pramene.) ISBN 978-80-85501-40-7. S. 26 – 35.
↑ Relatio fratris Juliani OP de Tartaris 1238. In: Tatársky vpád. Ed. Richard Marsina, Miloš Marek. Budmerice : Rak, 2008. 168 s. (Pramene.) ISBN 978-80-85501-40-7. S. 26 – 35.
↑ HOMZA, Martin; MALINOVSKÁ, Nora. Haličsko-volynská kronika, Neznáme rozprávanie o rodine kráľov a kniežat východo-strednej Európy v 13. storočí. 1. vyd. Martin : Matica slovenská, 2019. ISBN 978-80-8128-233-1. S. 208.
↑ SITA. V meste odhalia sochu panovníka Bela IV.. SME (Bratislava: Petit Press), 2021-06-24. Dostupné online [cit. 2021-06-26]. ISSN 1335-4418.

Iné projekty

Wikizdroje ponúkajú pôvodné diela od alebo o Belo IV.
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Belo IV.

Vladárske tituly
Belo IV. Arpádovci
Predchodca Ondrej II.	kráľ 1235 – 1270	Nástupca Štefan V.

[:104-1] Lajos Mangold, Cyril Horváth. A Középkor története: A keresztes háboruktól a renaissance koráig=. Budapest : Kassák, 1991. ISBN 978-96-3776-519-3. S. 104.

[Julian-2] De facto Ungariae Magnae a fratre Ricardo Invento tempore domini Gregorii pape noni. In: Tatársky vpád. Ed. Richard Marsina, Miloš Marek. Budmerice : Rak, 2008. 168 s. (Pramene.) ISBN 978-80-85501-40-7. S. 26 – 35.

[Julian2-3] Relatio fratris Juliani OP de Tartaris 1238. In: Tatársky vpád. Ed. Richard Marsina, Miloš Marek. Budmerice : Rak, 2008. 168 s. (Pramene.) ISBN 978-80-85501-40-7. S. 26 – 35.

[4] HOMZA, Martin; MALINOVSKÁ, Nora. Haličsko-volynská kronika, Neznáme rozprávanie o rodine kráľov a kniežat východo-strednej Európy v 13. storočí. 1. vyd. Martin : Matica slovenská, 2019. ISBN 978-80-8128-233-1. S. 208.

[5] SITA. V meste odhalia sochu panovníka Bela IV.. SME (Bratislava: Petit Press), 2021-06-24. Dostupné online [cit. 2021-06-26]. ISSN 1335-4418.

[1]

[2]

[3]

[4]

[5]