Forenzná chémia
Forenzná chémia alebo súdna chémia je druh analytickej chémie. Patrí do skupiny forenzných vied, čo sú vedy používané na riešenie právnych otázok. Slovo forenzný pochádza z latinského pred fórom, čo bolo v starovekom Ríme miesto, kde sa prerokúvali obchodné a právne záležitosti.
Dejiny
[upraviť | upraviť zdroj]
Prvé prípady, ktoré by sa dnes mohli pripísať súdnej chémií, boli prípady otráv. V roku 82 pred Kr. bol v Ríme prijatý zákon odsudzujúci zločin otravy s heslom: Kto žije s jedom, zomrie jedom. Ale už 250 rokov predtým Rimania popravoval zradné manželky, ktoré otravovali svojich manželov. Tieto ženy potom boli donútené vypiť vlastné jedy a popravili sa tak samy.
S forenznými vedami súvisí aj svedectvo pred súdom. Sú to vyhlásenia súdnych znalcov v odboroch psychológie, balistiky, biomechaniky a prípadne chémie. Traduje sa, že prvý znalecký posudok pred súdom bol podaný privolaným lekárom z dôvodu prehliadnutia tela Iulia Caesara a určeniu, ktorá rana ho zabila.
Chémií patrí prvé doložené svedectvo v kauze otravy, keď bol otec súdnej toxikológie Mathieu Joseph Bonaventure Orfila v roku 1840 prizvaný k prípadu Márie La Fargeovej. Maria bola zatknutá a telo nebožtíka bolo testované na prítomnosť arzerniku s nepresvedčivými výsledkami. Súd nebol spokojný a poveril Orfilu preskúmaním dôkazov. Orfila dal exhumovať telo nebožtíka a spoľahlivo určil prítomnosť arzénu v telesných tkanivách. Okrem toho však preukázal aj dosť predvídavosti a odobral a preskúmal aj vzorky pôdy, do ktorej bol nebožtík pochovaný, aby mohol určiť, či sa arzén do tela nedostal z pôdy. Arzén sa v pôde nevyskytol a na základe Orfilovho znaleckého posudku bola Maria La Fargeová uznaná za vinnú a potrestaná nevoľníctvom.
Prvé forenzné laboratórium založil v roku 1910 Edmund Locard s dvoma prístrojmi - mikroskopom a spektrofotometrom. Tieto prístroje patria k základom forenznej analýzy dodnes. Pribudli k nim aj ďalšie spektroskopické metódy ako infračervená spektroskopia a röntgen. Ďalším vylepšením boli deliace analytické metódy ako je napríklad plynová chromatografia s hmotnostným spektrometrom(GC-MS). V poslednom období sa vo forenznej chémii začína používať aj nukleárna magnetická rezonancia (NMR) a skenovacia elektrónová mikroskopia (SEM).
Vzorka
[upraviť | upraviť zdroj]Vzorka patrí vo forenznej chémií k základným pojmom. Používa sa na získavanie odpovede na otázky vyšetrovateľov, ale najskôr sa musí odobrať a pred samotnou analýzou upraviť.
Úpravy vzorky
[upraviť | upraviť zdroj]Vzorka sa dá spracovať dvoma spôsobmi. Nezvratným spôsobom (rozkladom - analýza) a extrakciou.
Rozklad
[upraviť | upraviť zdroj]Prvou možnosťou je nevratný rozklad napríklad pomocou kyseliny, čo je vhodné pre anorganické látky (zloženie guľky pre identifikáciu strelca). Nevýhodou tohto postupu je zničenie pôvodnej vzorky. Na rozpustenej guľke sa už ťažko budú zisťovať jej deformácie.
Extrakcia
[upraviť | upraviť zdroj]Druhému spôsobu sa hovorí extrakcia a je to proces, pri ktorom sa zo vzorky vyberú prevažne tie látky, ktoré sú pre analýzu zaujímavé, teda hlavne organické látky (drogy). Príkladom takéhoto postupu je napríklad analýza obsahu etanolu v krvi. Darovaná krv sa umiestni do nádobky, ktorá sa okamžite utesní. Pretože je etanol prchavý, pomaly jeho pary zaplnia voľný priestor, čomu sa dá navyše pomôcť aj ľahkým ohrevom. Plyn sa potom odoberie a jeho zloženie sa zistí pomocou plynovej chromatografie.
Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Forenzní chemie na českej Wikipédii.
Pozri aj
[upraviť | upraviť zdroj]
Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- Bell, Suzanne. Forensic Chemistry. 1st edition. [Sl]: Pearson Education, 2006. 614 s. ISBN 0-13-147835-4.
- Tytgat, J., et al. Cannabinoidov mimics in chocolate utilized as an argument in court. International Journal of Legal Medicine 113 (2000), 137-139