Obliehanie Kőszegu
| Obliehanie Kőszegu | |||||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Súčasť Habsbursko-osmanských vojen v Uhorsku (1526 – 1568) | |||||||||
| |||||||||
| |||||||||
| Protivníci | |||||||||
| Habsburská monarchia Kráľovské Uhorsko |
Osmanská ríša | ||||||||
| Velitelia | |||||||||
| Mikuláš Jurišič | Sulejman I. | ||||||||
| Sila | |||||||||
| 800 | 100 000 | ||||||||
| Straty | |||||||||
| neznáme | asi 3 000 vojakov | ||||||||
Obliehanie Kőszegu bolo vojenské ťaženie pod hradom Kysek a to na území dolného Uhorska (terajšieho západného Maďarska) v dňoch 5. až 30. augusta roku 1532 s cieľom opätovného dobytia Viedne ako rezidencie rakúskych Habsburgovcov a to zo strany osmanských Turkov pod velením sultána Sulejmana I., pričom aj tento pokus sa preňho a jeho vojenské plány skončil napokon bez úspechu pre húževnatú obranu, na čele ktorej stál kapitán a chorvátsky šľachtic Mikuláš Jurišič známy aj ako vyslanec cisára Ferdinanda I. Habsburského v Istanbule.
Od vyzbrojenia až k útoku
[upraviť | upraviť zdroj]Dňa 25. apríla roku 1532 sa osmanská armáda v počte stotisíc mužov pohla smerom z Istanbulu na čele so samotným sultánom Sulejmanom I.[1] Išlo tentokrát o druhú vojenskú výpravu, ktorá bola dobyvačne zameraná na predošlý neúspešný cieľ a to znovu dobyť Viedeň ako habsburské sídlo. Tentoraz však tiahlo osmanské vojsko územím západného Zadunajska, pričom pustošilo tie územia, ktoré boli predtým ušetrené od vojnového plienenia. Práve počas cesty osmanských vojsk k Viedni ako rezidencii Habsburgovcov došlo ku kapitulácii desiatok menších pevností. Výnimkou bol však práve hrad Kőszeg, ktorý sa hrdinsky ubránil a to s počtom iba 800 vojakov, a to v dňoch 5. až 30. augusta toho istého roku na čele s chorvátskym kapitánom a bývalým cisárovým vyslancom v Istanbule Mikulášom Jurišičom. Kapitán odmietol vydať hrad bez boja dôsledkom čoho sa ukázal ozbrojený odpor ako veľká nevýhoda pre osmanského sultána Sulejmana I. ktorý stratil počas obliehania asi tritisíc vojakov. Napokon sa sultán uspokojil iba s formálnym holdom samotného kapitána bez toho, aby musel vydať hrad. Po neúspešnom obliehaní sa osmanská armáda vydala na spiatočný pochod, pričom práve počas neho pustošila rakúske územie, presnejšie Dolné Rakúsko a neskôr Zadunajsko i Slavónsko.[2] Ešte pred príchodom na Balkán sa však osmanskej armáde podarilo úspešne rozdrviť dňa 10. septembra roku 1532 vojensky riečnu flotilu cisára Ferdinanda I. Habsburského pri Komárne.[3] Práve vojenský neúspech počas obliehania samotnej pevnosti viedol napokon k mierovým rokovaniam. Dňa 23. júna roku 1533 bolo v Konštantínopole dohodnuté prímerie medzi cisárom Ferdinandom I. Habsburským a sultánom Sulejmanom I., ktoré naznačovalo status quo a právo sultána schvaľovať dohody medzi dvoma uhorskými kráľmi.[4]
Dôvod obliehania
[upraviť | upraviť zdroj]Kľúčovým momentom druhej a zároveň až do roku 1682 poslednej osmanskej výpravy proti cisárskemu mestu sa stalo obliehanie bezvýznamného Kőszegu. Dodnes nie je vyjasnený dôvod obliehania samotnej pevnosti zo strany armád osmanských Turkov, ktorý sa pri ňom zdržali viac než tri týždne. Jedno z vysvetlení však naznačuje, že že ťažké delá nechal osmanský sultán Sulejman I. dopraviť k Viedni popri rieke Dunaj a nedokázal tak zboriť jeho hradby. Na začiatku septembra už zrejme nechcel po predchádzajúcich skúsenostiach riskovať obliehanie v pokročilom ročnom období, najmä sa však nechcel stretnúť s ríšskym vojskom cisára Ferdinanda I. Habsburského v počte až 200-tisíc mužov, ktoré dal samotný panovník paradoxne aj tak rozpustiť.
Dôsledky obliehania
[upraviť | upraviť zdroj]Práve dve neúspešné výpravy k Viedni dali osmanskému sultánovi jasne najavo, že ak jeho armáda pred začiatkom mája neopustila Belehrad a na Kásimov deň (26. október) sa musela vracať do Turecka, nie sú jeho vojská schopné cisárske mesto účinne obliehať. V ďalšom období svojej vlády musel Sulejman I. buď rezignovať na opätovný pokus dobytia Viedne alebo sa snažiť posunúť svoje zázemie bližšie k nej. To viedlo, k tomu, aby si sultán zaistil svoje vlastné pozície v strednej Európe a to zaujatím Podunajska až k Budínu a odstrániť tak problematickú kontrolu tohto teritória prostredníctvom svojho vazala Jána I. Zápoľského.[2]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Dejiny Slovenska : dátumy, udalosti, osobnosti. 1. slov. vyd. Bratislava; Praha : Slovart, Libri. 882 s. (Dějiny států v datech.) ISBN 978-80-8085-596-3, 978-80-7277-187-5. S. 145.
- ↑ a b KÓNYA, Peter, a kol. Dejiny Uhorska : (1000 – 1918). [2. vyd.] [Bratislava] : Citadella, 2014. 787 s. ISBN 978-80-89628-59-9. S. 197.
- ↑ SEGEŠ, Vladimír; KLUBERT, Tomáš; MEDVECKÝ, Matej. Encyklopédia vojen. 1. vyd. Bratislava : Ikar, 2020. 357 s. ISBN 978-80-551-5611-8. S. 116.
- ↑ BADA, Michal. Slovenské dejiny. 1. vyd. Zväzok II : 1526 – 1780. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2017. 385 s. ISBN 978-80-8119-103-9. S. 25, 26.
Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- SEGEŠ, Vladimír, et al. Vojenské dejiny Slovenska a Slovákov. 1. vyd. Praha; Bratislava : Ottovo nakladatelství; Vojenský historický ústav, 2015. 592 s. ISBN 978-80-7451-469-2.
Pozri aj
[upraviť | upraviť zdroj]Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Siege of Güns na anglickej Wikipédii.