Adolf Hitler

Adolf Hitler
nemecký politik pochádzajúci z Rakúska a diktátor nacistického Nemecka v rokoch 1933 – 1945
Hitler v roku 1938
Vodca Veľkonemeckej ríše
V úrade 2. august 1934 – 30. apríl 1945
Paul von Hindenburg (prezident) Karl Dönitz (prezident)
24. ríšsky kancelár Nemecka
V úrade 30. január 1933 – 30. apríl 1945
Kurt von Schleicher Joseph Goebbels
Biografické údaje
Narodenie	20. apríl 1889 Braunau am Inn, Rakúsko-Uhorsko (dnešné Rakúsko)
Úmrtie	30. apríl 1945 (56 rokov) Berlín, Nacistické Nemecko (dnešné Nemecko)
Politická strana	NSDAP
Štátna príslušnosť	rakúska (do 1925) bez štátnej príslušnosti (1925 – 1932) nemecká (od 1932)
Rodina
Rodičia	Alois Hitler (rod. Schickelgruber, 1837 – 1903) Klara Hitler (rod. Pölzlová, 1860 – 1903)
Súrodenci	Gustav Hitler (1885 – 1887), Ida Hitlerová(1886 – 1888), Otto Hitler(1887), Edmund Hitler(1894 – 1900), Paula Hitlerová(1896 – 1960)
Manželka	Eva Braunová (1945)
Partnerka	Eva Braunová (do 1945) Maria Reiterová Geli Raubalová
Odkazy
	Adolf Hitler (multimediálne súbory)
Politický portál  Biografický portál

Adolf Hitler (* 20. apríl 1889, Braunau am Inn – † 30. apríl 1945, Berlín) bol nemecký politik pochádzajúci z Rakúska, ktorý bol od roku 1933 diktátorom nacistického Nemecka až do svojej samovraždy v roku 1945. Najskôr člen a potom líder Národnosocialistickej nemeckej robotníckej strany (NSDAP), autor národnosocialistickej koncepcie štátu (v diele Mein Kampf, 1925), stál od roku 1933 na čele Nemecka ako ríšsky kancelár a od roku 1934 ako vodca a ríšsky kancelár (Führer und Reichskanzler).

V Nemecku zriadil totalitnú diktatúru. Agresívnou zahraničnou politikou voči okolitým krajinám rozvrátil versaillský systém (anšlus Rakúska, Mníchovská dohoda, okupácia Čiech a Moravy) a vyvolal v Európe druhú svetovú vojnu. Bol inšpirátorom a hlavným organizátorom masového vraždenia obyvateľstva a vojnových zajatcov v okupovaných krajinách, obzvlášť v Poľsku a Sovietskom zväze. Za nepriateľov Nemecka považoval nielen politických oponentov, ale aj rôzne skupiny obyvateľstva, najmä Židov, Rómov, Slovanov, homosexuálov a iných. Bol zodpovedný za hmotné a morálne zničenie Nemecka v priebehu vojny.

Život

Hitlerova kniha Mein Kampf (slov. Môj boj) je podľa mnohých názorov veľmi zlým prameňom pre opis Hitlerovho života. Obsahuje výrazne tendenčne podané spomienky na jeho celý dovtedajší život a jej hlavným posolstvom je šíriť vieru, že práve on je tým vyvoleným, ktorý má za úlohu od „božskej prozreteľnosti“ doviesť Nemecko opäť na „výslnie moci a cti“.

Sám Hitler za života prísne zatajoval svoj pôvod. Nechal dokonca v roku 1938 zrovnať so zemou rodné dediny svojich rodičov a starých rodičov v Dolnom Rakúsku (pri Česku). Dôvodom môže byť Hitlerov nevyjasnený pôvod spojený s incestom (jeho matka bola zároveň neter jeho otca). Keďže si Hitler nebol istý, kto bol jeho starý otec, pretože jeho otec bol nemanželské dieťa, objavovali sa špekulácie, že práve Hitler ako hlavný reprezentant rasistickej ideológie má za predkov Čechov alebo Židov.

Hitler sa stravoval vegetariánsky, ako dospelý prestal fajčiť a na verejnosti nepil alkohol, napriek tomu trpel viacerými chorobami a pravidelne užíval okrem iného kokaín a eukodal (oxykodón).

Detstvo

Rodokmeň Adolfa Hitlera

Hitler sa narodil v Braunau am Inn v dnešnom Rakúsku ako štvrté zo šiestich detí (4 zomreli v detskom veku) colníka nemeckého pôvodu Aloisa Hitlera a jeho tretej ženy Kláry (pôvodom Rakúšanky), ktorá bola zároveň jeho neter. Hitlerova sestra z tohto manželstva Paula, ktorá sa dožila dospelosti, bola od neho mladšia o 8 rokov. Deti Aloisa z druhého manželstva (Alois junior a Angela) žili po smrti jeho druhej ženy tiež v ich domácnosti.

Štúdium

Kvôli otcovmu povolaniu sa rodina často sťahovala, takže Hitler navštevoval ľudové školy v Passau, Lambachu a Leondingu pri Linzi. Potom študoval na reálnom gymnáziu v Linzi, ale štúdium nedokončil. Podľa niektorých názorov pre absolútnu neschopnosť, ktorá vyvrcholila, keď jeho otec v roku 1903 zomrel a Hitlera nemal viac kto nútiť učiť sa.

Od roku 1903 poberal podporu pre polosiroty a od roku 1905 ho finančne podporovala matka a teta, pretože odišiel do Viedne, kde sa pokúšal dostať sa na prestížnu umeleckú školu. V októbri 1907 ho neprijali na Viedenskú umeleckú akadémiu, poradili mu však nech skúsi svoj talent využiť pri štúdiu architektúry. Po tom, čo sa dozvedel, že jeho matke chorej na rakovinu prsníka zostáva len niekoľko týždňov života, vrátil sa koncom roka 1907 do Linzu. V decembri 1907 pochoval matku a zdedil po nej 1000 korún. Pretože sa vydával za študenta, mohol od januára 1908 poberať dôchodok pre siroty vo výške mesačne 25 korún. Na jar 1908 presvedčil rodičov svojho jediného zdokumentovaného priateľa z detstva Augusta Kubizeka aby ho pustili študovať z Linzu na konzervatórium do Viedne. Kubizekovi rodičia boli českého pôvodu a tak Hitler s Kubizekom bývali vo Viedni v podnájme u Češky Marie Zakreys (Stumpergasse 31). V októbri 1908 Kubizeka prijali na Viedenskú umeleckú akadémiu, Hitlera však ani nepripustili k talentovým skúškam. Na jeseň 1908 Kubizek absolvoval 8 týždňovú vojenskú službu v rakúskej armáde. V tomto období sa ich cesty rozišli. Hitler si požičal od svojej tety Johanny ďalších 924 korún (bez toho, že by sa priznal k neúspechom) a z podnájmu odišiel v novembri 1908 bez toho, aby zanechal odkaz Kubizekovi. Živil sa príležitostnými zamestnaniami a privyrábal si predajom obrázkov a pohľadníc pozoruhodností Viedne, ktoré sám maľoval väčšinou podľa fotografií. Striedal miesta pobytu, s tým ako mu dochádzali peniaze, býval stále ďalej od centra Viedne. V roku 1909 býval v útulku pre bezdomovcov v Meidlingu a v roku 1910 v mužskej ubytovni na ulici Meldemannstraße. Tu bol v kontakte aj so židovskými obyvateľmi ubytovne, ktorí Hitlerove obrazy predávali. V tomto období mal finančné problémy ako aj problémy s políciou, ktorá mu, napríklad, na základe udania zakázala používať neoprávnený titul akademický maliar.

Vo Viedni sa zoznámil s antisemitskými a rasistickými názormi (Jörg Lanz von Liebenfels, Georg Ritter von Schönerer a pod.). Viac ako o politiku sa však podľa Kubizeka zaujímal o operu, najmä o Richarda Wagnera, skladateľa nemeckých nacionalistických opier. Jeho najobľúbenejšia opera bola Rienzi, der letzte der Tribunen (Rienzi, posledný tribún) o stredovekom tribúnovi, ktorý rečníckym umením získal podporu ľudu. Wagner venoval partitúru tejto opery bavorskému kráľovi a z rodinného archívu vo Wittelsbachu si ju neskôr Hitler jednoducho privlastnil. Dnes je partitúra stratená.

Hitler už ako vrcholný predstaviteľ robil všetko pre to, aby „vygumoval“ svoju minulosť. Po obsadení Rakúska v roku 1938 miesta narodenia svojich rodičov a starých rodičov (Döllersheim a jeho časť Strones) vyhlásil za uzatvorenú vojenskú oblasť (napríklad bol zničený náhrobný kameň jeho starej matky) a vo Viedni nechal zničiť dokumentáciu o miestach svojho pobytu s tým, že počas "štúdia" býval v honosnej štvrti. V roku 1939 pozval Hitler Kubizeka ako svojho hosťa do Bayreuthu, kde sa usporadúvali Wagnerove hudobné slávnosti. O Kubizekovi sa vyjadril ako o "jedinom Čechovi, ktorý má právo byť priateľom Vodcu". Kubizek sa nezaujímal o politiku a do NSDAP vstúpil až v roku 1942. Prežil vojnu a aj pre svoju známosť s Hitlerom bol zadržiavaný 16 mesiacov po vojne v Camp Marcus W. Orr, kde vypovedal ku svojim vzťahom a dokumentom súvisiacich s Hitlerom. Až po vojne v roku 1953 napísal knihu o svojom priateľovi z mladosti.

Prvá svetová vojna

Hitler (úplne vľavo) so svojimi spolubojovníkmi počas prvej svetovej vojny

Po tom, čo mu v roku 1913 vyplatili dedičstvo po otcovi (820 korún), presťahoval sa do nemeckého Mníchova. Dôvodom bola snaha naďalej sa vyhýbať rakúskej vojenskej službe ako aj jeho "znechutenie" z rakúsko-uhorského mnohonárodnostného štátu a multikultúrnej Viedne. No už v roku 1914 sa prihlásil ako dobrovoľník k 16. bavorskému pluku a nastúpil na front prvej svetovej vojny. Skoro celú vojnu strávil ako pešia spojka na západnom fronte. Dostal rad Železného kríža II. triedy (1914) za nešpecifikované zásluhy. Po zranení nohy v roku 1916 na čas prerušil službu, ale na front sa opäť vrátil v marci 1917 a potom (roku 1918) dostal aj vyznamenanie Železný kríž I. triedy na návrh židovského plukovného adjutanta (regimentsadjutanta) Huga Gutmanna.

Jeho spolubojovníci ho nenávideli za jeho nekritickú poslušnosť voči dôstojníkom. Krátko pred koncom vojny, 15. októbra 1918, po plynovom útoku dočasne oslepol a dostal sa do lazaretu v Pasewalku v Dolnom Pomoransku. Ošetrujúci psychiater Hitlera klasifikoval ako psychopata, úplne nevhodného zastávať vedúce funkcie. Keďže ho ako hysterika označil aj Hitlerov nadriadený dôstojník, nie je čudné, že napriek vyznamenaniam nedosiahol vyššiu hodnosť ako tú najnižšiu – slobodník. V lazarete ho v novembri 1918 zastihla správa o porážke Nemecka vo vojne. Podľa novších výskumov bolo oslepnutie asi hysterická reakcia na túto porážku.

Hitler, podobne ako ostatní nemeckí nacionalisti, rád uveril konšpiračnej teórii šírenej najprv najvyšším vedením armády, ktorá tvrdila, že nemecká armáda "nebola porazená na bojisku" ale odnárodnení civilisti jej "pichli nôž do chrbta". Mysleli sa tým vodcovia sociálnych a demokratických strán (Sociálnodemokratická strana Nemecka, Spartakovci), ktorí viedli revolúciu, ktorá 9. novembra 1918 viedla k abdikácii cisára. Nemeckí antisemiti zároveň spájali „vnútorných“ a „vonkajších nepriateľov Ríše“ s „medzinárodným židovstvom“. 9. novembra 1918 vznikla Weimarská republika, ktorej predstavitelia 28. júna 1919 podpísali v Paríži Versaillskú zmluvu. Na jej základe muselo Nemecko okrem iného odstúpiť 13% svojho územia, obmedziť flotilu a ozbrojené sily na 100 000 mužov a platiť vysoké finančné reparácie, ktoré predstavovali 33 000 000 000 $.

Vzostup

Po skončení vojny striedal zamestnania, živil sa hlavne ako dôverník Reichswehru (armáda a námorníctvo) v Mníchove, v Bavorsku, ktoré bolo ako slobodný štát súčasťou Weimarskej republiky. Bola to funkcia spojky medzi armádou a vládou vedenou židovským predsedom vlády Eisnerom, ktorého pohrebu sa Hitler 26. februára 1919 osobne zúčastnil. Za Eisnera bolo Bavorsko deklarované ako ľudový štát (Volksstaat Bayern). Eisner, sociálny demokrat, bol zavraždený vo februári 1919, čo viedlo ku komunistickej revolúcii a vzniku Bavorskej republiky rád, ktorá bola vyhlásená 6. apríla 1919.

Hitlerov stranícky preukaz DAP s číslom 7, dodatočne upravený, aby sa mohol radiť k najstarším členom. Pôvodne mal číslo 555 – skutočné poradie sa zvyšovalo o 500, aby sa vzbudilo zdanie, že strana je početnejšia.

Po vojenskej porážke Bavorskej republiky rád v máji 1919 obviňoval Hitler pred súdom svojich kamarátov z pluku za to, že spolupracovali práve s republikou rád. Potom sa dokázateľne niekoľkokrát stretol s veliteľom oddelenia vyšetrovania (Aufklärungsabteilung) Reichswehru Karlom Mayrom, čo viedlo k domnienkam, že sa stal dôverníkom tajnej služby. Isté je, že v júni a v júli 1919 absolvoval „antiboľševistické školenia“ na mníchovskej univerzite a v septembri 1919 prenikol do Nemeckej robotníckej strany (Deutsche Arbeiterpartei – DAP), ktorú sledovali Mayrovi dôverníci ako možný zdroj boľševizmu a spartakizmu. Táto socialisticko, nacionalisticko a xenofóbno-antisemitsky orientovaná strana mala málo členov a tak v októbri 1919 Hitler namiesto donášania sa stal jej 55. straníkom (s Mayrovým súhlasom). Do strany ho prijal predseda Anton Drexler, pretože na zhromaždeniach, konaných väčšinou v krčmách, sa Hitler prejavil ako dobrý rečník, už vtedy so svojou typickou gestikuláciou.

Až do 31. marca 1920 bol Hitler zamestnancom armády (Reichswehru). Potom sa stal plateným straníckym rečníkom.

V roku 1920 presadil Hitler zmenu názvu strany s prívlastkom národnosocialistická (Národnosocialistická nemecká robotnícka strana – Nazionalsozialistiche Deutsche Arbeiterpartei – NSDAP) a spolu s Drexlerom a Gottfriedom Federom spísali 25-bodový program strany.

Hitlerov neskorší osobný tajomník Rudolf Hess, ktorý sa stal členom NSDAP v máji 1920 (členská legitimácia č. 16) bol zároveň členom okultistickej spoločnosti Thule (bájny ostrov, z ktorého vraj vzišla árijská rasa), ktorá inšpirovala NSDAP použitím svastiky, symbolov runového písma a pod.

Kľúčovou postavou prvých rokov NSDAP bol kapitán Ernst Röhm, ktorý pomohol vyzbierať peniaze. V decembri 1920 kúpila NSDAP od vydavateľstva Franz-Eher-Verlag zadĺžené noviny Völkischer Beobachter (doslova Ľudový pozorovateľ) za 155 000 mariek a postupne získavala vplyv a nových priaznivcov. V roku 1921 sa Hitler zmocnil vedenia strany tým, že v nej zaviedol "vodcovský princíp" a predsedu Drexlera odsunul za čestného predsedu. Teraz už bol známou osobnosťou v Bavorsku, ale mimo neho bol podceňovaný.

Ako vodca nemeckého nacizmu viedol v Mníchove neúspešný takzvaný "pivný", "pivnicový" alebo Hitler- Ludendorffov pokus o puč, pri ktorom 9. novembra 1923 pri prestrelke s políciou zomrelo 16 pučistov a 4 policajti. Hitler sa len zranil pri páde ale udalosť neskôr využil propagandisticky legendou o zastrelených martýroch a krvavej zástave (Blutfahne). Po dvoch dňoch bol zaistený a keďže v tom čase súdy v Nemecku boli veľmi mierne voči pravicovému extrémizmu (sudca si dokonca od Hitlera vypočul kritiku, že je Žid), dostal Hitler len 5 rokov vtedy existujúceho tzv. väzenia cti v Landsbergu (kde nebolo treba pracovať a pod.). Vo väzení diktoval svoju knihu Mein Kampf, ktorá sa pôvodne mala volať Štyri a pol roka boja proti klamstvám, hlúposti a zbabelosti. Odsedel menej ako 9 mesiacov a 20. decembra 1924 bol prepustený za dobré správanie.

Po prepustení sa obával, že by mohol byť z Bavorska vyhostený do Rakúska, kde by bol bezvýznamný a v roku 1925 si dal odňať rakúske občianstvo, nemecké však získal až roku 1932, keď sa zamestnal na Úrade pre kultúru a meranie krajiny v Braunschweigu. Vybavením nemeckého občianstva bola poverená Hitlerova podporovateľka Magda Quandtová (vtedy manželka veľkopodnikateľa Günthera Quandta, neskoršie manželka ministra propagandy Josepha Goebbelsa).

Vo februári 1925 sa NSDAP ako jedinej z extrémistických strán podarilo dosiahnuť zrušenie zákazu svojho pôsobenia, ktoré platilo od puču v novembri 1923. NSDAP vydávala nové preukazy aj členom iných strán a prevzala a zreorganizovala aj ozbrojené oddiely SA a SS.  V rokoch 1924 až 1929 sa nemecká ekonomika vďaka dotáciám zo zahraničia relatívne stabilizovala a vyzeralo to, že Nemecku sa podarí prekonať úpadok spôsobený vojnou. Vo voľbách v máji 1928 získala NSDAP len 2,6 % hlasov (810 127) napriek tomu, že počet členov na konci roka 1928 bol už približne 130 000. Čím horšie sa darilo Nemecku, tým lepšie sa darilo nacistom.

Veľká hospodárska kríza, ktorá začala v roku 1929 aj v Nemecku spôsobila nezamestnanosť a nespokojnosť, ktorá pomohla Hitlerovi a jeho strane dostať sa k moci. 27. marca 1930 sa rozpadla koalícia demokratických strán, ktorá bola základom tzv. Weimarskej republiky. Vo voľbách do Ríšskeho snemu v júli 1932 sa NSDAP s 37,4 % hlasov stala najsilnejšou stranou a prezident Paul von Hindenburg Hitlera 30. januára 1933 menoval ríšskym kancelárom. V roku 1933 bolo nezamestnaných viac ako šesť miliónov Nemcov a životná úroveň dramaticky nízka.

Nacistický diktátor

Hitler na prehliadke SA v Norimbergu, november 1935

Po prístupe k moci postupne zaviedol v Nemecku nacistickú diktatúru. Po požiari Ríšskeho snemu 27. februára 1933, z ktorého obvinil komunistov, primäl prezidenta k podpisu dvoch mimoriadnych nariadení Na ochranu národa a štátu a Proti zrade a velezradným činom. Na ich základe boli zrušené občianske práva a slobody, čo neskôr viedlo k zákazu komunistickej strany, fyzickej likvidácii "revolučných kádrov" a antifašistov. Nakoniec jediným odsúdeným za požiar bol Holanďan Marinus van der Lubbe. Obvinený Georgi Dimitrov, ktorému sa podarilo pred súdom dokázať možnú účasť Göringa na požiari, bol spolu s ostatnými oslobodený.

1. augusta 1934 sa Hitlerovi podarilo presadiť spojenie úradu ríšskeho prezidenta a ríšskeho kancelára, deň nato zomrel prezident Hindenburg. Týmto sa Hitler stal 2. augusta 1934 prakticky neobmedzeným vládcom Nemecka, keď prevzal aj právomoci prezidenta. Sám sebe si kancelár Hitler udelil zákonom titul „vodca“ (nem. Führer). Pozícia s plným názvom Führer und Reichskanzler (vodca a ríšsky kancelár) spojila úrady prezidenta a kancelára a v jeho rukách skoncentrovala neobmedzenú moc.

Hitler a nacisti potláčali akúkoľvek opozíciu. Pre svojich ideologických a „rasových nepriateľov“ prikázal zriadiť koncentračné a vyhladzovacie tábory ešte v polovici 30. rokov. Masové vyhladzovanie a popravy najrôznejších skupín nemeckého i podmaneného obyvateľstva dosiahlo svoj vrchol neskôr počas vojny. Bol iniciátorom rasistickej politiky namierenej najmä proti Židom. V roku 1935 boli s jeho prispením schválené Norimberské zákony, ktoré postihovali „rasovo menejcenné obyvateľstvo“. Medzi iným boli Židia pozbavení občianstva a nesmeli uzatvoriť manželstvo s Árijcami. V noci z 9. na 10. novembra 1938 sa s Hitlerovým súhlasom uskutočnil veľký pogrom proti Židom po celej krajine tzv. krištáľová noc, ktorý nakoniec viedol k ich deportácii do get.

V marci roku 1935 zaviedol v Nemecku všeobecnú brannú povinnosť a začal sa systematicky pripravovať na agresívnu vojnu. Postupne likvidoval jednotlivé ustanovenia Versaillského mieru, obsadil Porýnie nemeckým vojskom. V rokoch 1936 – 1939 aktívne podporoval Franca v španielskej občianskej vojne.

Nacistické vydavateľstvo Eher získalo v roku 1939 až 44% podiel na trhu (ktorý sa potom do roku 1944 zvýšil až na 83%). Nacistický denník Völkischer Beobachter v 40 miliónovom Nemecku dosahoval miliónové náklady (v roku 1941 mal 1 200 000 výtlačkov). Pomocou zastrašovania domnelých aj skutočných nepriateľov ozbrojenými oddielmi a tajnou políciou Gestapo (vedených Himmlerom) ako aj propagandou (v roku 1941 zamestnávalo Goebbelsovo ministerstvo propagandy 60 000 ľudí a okrem tlače ovládlo aj film) sa podarilo Hitlerovi a jeho spolupracovníkom sfanatizovať Nemcov nacizmom a v záujme cieľu získať "životný priestor" „tisícročnej nemeckej ríše" vybudovať diktatúru, ktorá hnala sfanatizovaných občanov do vojny.

Predohra k vojne

V roku 1938 anšlusom pripojil k Nemecku Rakúsko, čím opäť porušil jeden z bodov Versaillskej zmluvy. So súhlasom nedôrazných predstaviteľov Francúzska a Spojeného kráľovstva postupne likvidoval aj samostatnosť Česko-Slovenska. Za formálnej pomoci Talianska, 30. septembra 1938 uzavrelo Nemecko s predstaviteľmi Francúzska a Británie Mníchovskú dohodu, čím pozbavilo Československú republiku Sudet, resp. západných pohraničných území obývaných z viac než polovice nemeckým obyvateľstvom. Zmluva fakticky pozbavila Česko-Slovensko možnosti efektívne sa brániť nemeckej agresii, keďže Nemcami zabraté územie zahŕňalo väčšinu novovybudovaných česko-slovenských pohraničných opevnení. Hitler ďalej oslabil Česko-Slovensko aj prípravou viedenského diktátu, ktorým 2. novembra 1938 prinútil krajinu odovzdať Maďarsku časť južného Slovenska a celú Podkarpatskú Rus. Situácia viedla v Česko-Slovensku k vnútropolitickej kríze ČSR a umožnila Hitlerovi prebrať kontrolu aj nad zvyškom krajiny. Hitler využil autonomistické tendencie prevládajúce v slovenských politických kruhoch a na jednaní v Berlíne prinútil Jozefa Tisa aby 14. marca 1939 v Bratislave bola vyhlásená samostatnosť Slovenského štátu. Nasledujúceho dňa sa v Berlíne vyhrážal prezidentovi okliešteného Česka, že na zvyšok krajiny zaútočí a bude bombardovať Prahu, čím Emila Háchu prinútil k podpisu dokumentov, ktoré v nasledujúcich dňoch viedli k vyhláseniu protektorátu Böhmen und Mähren. Likvidáciou Česko-Slovenskej republiky – posledného demokratického štátu v Strednej Európe zostával Hitlerovi na východných hraniciach Nemecka už len jeden nepohodlný sused – Poľsko.

Agresívnou politikou územných požiadaviek eskaloval napätie medzi Nemeckom a Poľskom. Útoku na Poľsko predchádzala veľmi dôležitá diplomatická hra. Hitler, ktorý sa obával vojny na dvoch frontoch (západe a východe) využil nerozhodnosť západných demokratických krajín. Tie videli v Hitlerovom nacistickom Nemecku nezmieriteľného ideologického nepriateľa komunistického Sovietskeho zväzu a očakávali, že Hitlerova expanzia bude smerovať naň. Sovietske návrhy na "kolektívnu bezpečnosť" zostali nevypočuté a tak Stalin uprednostnil uzavretie dohody priamo s Hitlerom, dúfajúc že využije vzniknutý čas na prípravu krajiny na vojnu. 23. augusta 1939 podpísali v Moskve nemecký a sovietsky minister zahraničných vecí von Ribbentrop a Molotov pakt o neútočení, ktorý obsahoval dohodu o delení Poľska. V rozpútaní novej veľkej vojny v Európe tak Hitlerovi už nič nestálo v ceste.

Druhá svetová vojna

Hitler v Poľsku s Bormannom, Rommelom a von Reichenauom

Hitler sa pri útoku na svojho východného suseda spoliehal na viacero faktorov, jednak na to, že Poľsko rýchlo porazí za pomoci Sovietskeho zväzu, ktorému prenechal východnú časť krajiny a tiež na to, že západní Spojenci – Francúzsko a Británia nezaútočia na Nemecko zo západu dosť rýchlo a dôrazne. Útok na Poľsko s krycím označením Fall Weiss pre Hitlera po vojenskej stránke pripravil generálny štáb na čele s generálom Halderom a vrchným veliteľom armády generálom Brauchitschom, ktorý velil útoku. Pre ospravedlnenie vpádu do Poľska bol v predvečer vojny zinscenovaný Gliwický incident, ktorý bol len jedným z radu pohraničných incidentov. 1. septembra 1939 nemecké vojská bez vyhlásenia vojny napadli Poľsko. V Európe sa začala druhá svetová vojna. Nemecké jednotky taktikou bleskovej vojny rýchlo prenikali zo západu z Nemecka, z juhu zo Sliezska a Slovenska ako aj zo severu z Východného Pruska. Poliaci sa čoskoro ocitli v ťažkej situácii, ale po tom, čo 17. septembra 1939 zaútočili aj sovietske vojská z východu, poľská obrana celkom skolabovala. V beznádejnej situácii im nepomohlo ani to, že Francúzsko a Spojené kráľovstvo 3. septembra 1939 vyhlásili Nemecku vojnu. Západní Spojenci prakticky po celú dobu od jesene 1939 až do jari 1940 neviedli na francúzsko-nemeckej hranici žiadnu významnú bojovú činnosť a to aj napriek tomu, že na západe Nemecka boli iba minimálne vojenské sily. Toto obdobie pokoja na západnom fronte je známe ako čudná vojna.

Hitler ako veliteľ armády

Hitler na začiatku vojny prenechával vojenské rozhodnutia na svojich generálov, neskôr však priamo velil jednotkám. Bol hlavným zodpovedným za zločiny nacistického Nemecka počas druhej svetovej vojny. Prvým zásahom do priebehu vojenskej operácie Weserübung (napadnutie Dánska a Nórska v apríli 1940) po vylodení Spojencov bolo jeho nariadenie na ústup nemeckých vojsk z nórskeho Narviku do neutrálneho Švédska, kde by však boli internované. Po zásahu generála Jodla bol však jeho nezmyselný rozkaz zrušený a vojakom prikázané držať pozície, čím v júni 1940 donútili Spojencov k evakuácii z Nórska. Hitler neskôr pri akejkoľvek kríze presadzoval zotrvanie v pôvodných pozíciach.

10 mája 1940 Hitler zaútočil na Francúzsko keď najprv jeho armády rýchlo dobyli Belgicko, Holandsko a Luxembursko. Priamo Hitler však nariadil 17. a 22. mája zastaviť postup útočného hrotu tankov (Panzertruppe) aby sa doplnili a posilnili pozície na krídlach. 24. mája v rozpore so stanoviskom viacerých generálov rozhodol aby tankový útok nepokračoval na posledné väčšie mesto pri Lamanšskom prielive Dunkerque ale mala ho bombardovať Luftwaffe. Práve vtedy Hitler ako politik prevzal od generálov vedenie vojny. Zastavenie postupu umožnilo evakuovať koncom mája cez kanál do Anglicka počas operácie Dynamo 224 tisíc britských a 112 tisíc francúzskych a belgických vojakov.

Počiatočné úspechy a kapitulácia Francúzska presvedčili Hitlerovho hlavného spojenca, talianskeho vodcu Benita Mussoliniho pridať sa aktívne vo vojne k Nemecku. Počas tohto obdobia sa Hitler po abdikácii Waltera von Brauchitscha stal najvyšším veliteľom pozemného vojska. V tejto funkcii potláčal všetkých generálov bývalého generálneho štábu na úkor svojich priaznivcov a verných nacistov.

Hitler a Mussolini v okupovanej Juhoslávii

22. júna 1941 Hitler prikázal trojmiliónovému vojsku zaútočiť na Sovietsky zväz, čím porušil pakt neútočenia, ktorý uzavrel spolu so Stalinom pred tromi rokmi. Predpokladal, že sa jeho armáde podarí zničiť ZSSR v priebehu niekoľkých mesiacov ešte pred príchodom zimy. Nemcom sa podarilo preniknúť hlboko do sovietskeho územia, obsadiť pobaltské štáty, Ukrajinu, Bielorusko a veľkú časť západu ZSSR. Hitler bol prvý, kto rozpútal vojnu aj v oblastiach za polárnym kruhom, kde sa predtým vojenské operácie nikdy neviedli. Postupne sa však prejavila nepripravenosť nemeckej armády na extrémne podmienky ZSSR. Nepodarilo sa jej obsadiť Stalingrad (súčasný Volgograd) a v najdôležitejšom smere útoku boli nemecké vojská zastavené v bitke pred Moskvou v decembri 1941. Pod tlakom Červenej armády niektorí nemeckí velitelia ustúpili o niekoľko 100 km. Tých, ktorí ustúpili, Hitler odvolal. Veril totiž, že práve jeho rozkazy držať pozície za každú cenu a neustupovať sú faktorom, ktorý odvráti nemeckú porážku.

Manstein vo svojich pamätiach (vydaných až po vojne) uvádza niekoľko zaujímavých pohľadov na Hitlera ako vojaka. Napriek kritike jeho nerozhodnosti a nedostatočného vojenského vzdelania odmieta lacnú frázu „slobodník z prvej svetovej vojny“, často používanú v súvislosti s jeho vojenskými schopnosťami.

Po začatí vojny Hitler v plnej miere uskutočňoval svoje plány na likvidáciu preňho nežiaducich skupín. V januári 1942 sa konala utajovaná konferencia vo Wannsee, kde sa ľudia z Hitlerovho blízkeho okolia vrátane Heydricha (veliteľa Ríšskeho bezpečnostného úradu) dohodli na takzvanom „konečnom riešení“ židovskej otázky, čo bol nacistický eufemizmus pre systematické vyvraždenie (genocídu) všetkých Židov – holokaust. Hitler síce nikdy nepodpísal žiadny písomný rozkaz, ktorý by priamo preukazoval, že išlo o jeho zámer, ale jeho podriadení poznali jeho priania a konali v ich zmysle.

Zásahy do velenia armády

Na východnom fronte sa v nasledujúcom období rozpútali ťažké boje, ktoré si vyžiadali obrovské množstvo obetí. Hitler vojská na východe riadil z hlavného stanu Werwolf ležiaceho blízko mesta Vinnica na západe Ukrajiny.

Hitler s Mannerheimom na východnom fronte vo Fínsku, leto 1942

Jeho zásahy do velenia boli niekedy neodborné a nerozhodné. Pri bojoch v južnej časti ZSSR nemecké vojská nedobyli Kaukaz a navyše sa zaplietli do dlhotrvajúcich a vyčerpávajúcich bojov o Stalingrad, ktoré sa pokúšali obaja diktátori z prestížnych i strategických dôvodov udržať za každú cenu. V dôsledku neuspokojivého tempa postupu odvolal Hitler veliteľa skupiny armád A maršala Lista a týmto jednotkám velil sám. Neskôr výrazne podcenil sovietsku armádu, ktorá najprv porazila krídla 6. armády, rozvrátila nemecký južný front a potom celkom obkľúčila nemecké vojská v okolí Stalingradu. Spočiatku zvažoval evakuáciu tohto vojska, bol však ubezpečený Göringom, že letectvo Luftwaffe zabezpečí dostatočný prísun zásob obkľúčeným jednotkám a preto trval na tom, aby 6. armáda naďalej držala svoje pozície. Zásobovanie však nebolo dostatočné, čo nakoniec vyústilo v kapituláciu a zajatie jej veliteľa maršala Paulusa v januári 1943. Až po tejto porážke pri Stalingrade, nariadil prechod krajiny na vojnový režim, keď 13. januára 1943 vyhlásil prostredníctvom Goebbelsa totálnu mobilizáciu a prechod priemyslu na vojnovú výrobu. Napriek tomu Nemecko Spojencov v ukazovateľoch priemyselnej výroby nedobehlo. Nacistická politika presadzujúca konzervatívne postavenie žien v spoločnosti neumožnila ich efektívnu mobilizáciu ako pracovnej sily pre zvýšenie vojnového úsilia. Namiesto toho, aby pozemná armáda Heer dopĺňala svoje divízie bojujúce na fronte, uprednostňoval vytváranie nových. Tak krátko po bitke o Stalingrad vznikla napríklad znovu aj 6. armáda (jej základ tvorili príslušníci bývalej 6. armády, ktorí boli evakuovaní, alebo neboli v obkľúčení). To, že nedbal na doplňovanie frontových jednotiek, malo výrazný vplyv na ich opotrebovanie. Nové jednotky museli navyše naberať nové skúsenosti.

Hitler neuspel aj v ďalších cieľoch. Jeho armády sa na obsadených územiach správali zločinne, kradli výrobky, kapitál, služby ale aj kultúrne diela a dokonca obyvateľstvo, ktoré najprv verbovali a potom posielali na nútené práce vo svoj vlastný prospech. Nacisti v oblastiach východnej Európy, viedli tvrdú rasistickú politiku spojenú so zločinmi, ktoré zaskočili aj obyvateľstvo, ktoré inak opovrhovalo stalinizmom na vlastnom území. Hitler tak využil protisovietske naladenie časti obyvateľstva iba čiastočne. Systematicky pristúpil k získavaniu spojencov z radov obyvateľstva až v období, kedy jeho armády prestávali byť na frontoch úspešné a začali byť zo sovietskeho územia vytláčané (napr. Vlasovci).

V júni a júli 1943 sústredil jednotky armády a SS k útoku na výbežok frontu pri Kursku. Kurská bitka, do ktorej bez dostatočného uváženia vrhol svoje vojská, nakoniec skončila ťažkými stratami pechoty i tankov.

Počas vylodenia spojencov v Normandii v lete 1944 sčasti aj kvôli dezinformácii vedenej spojeneckou rozviedkou, Hitler ignoroval hrozbu a prikázal držať tankové zálohy v blízkosti Cherbourgu a neskôr zase viesť nezmyselný protiútok pri Mortaine, ktorý uväznil v pasci niekoľko desiatok tisíc vojakov a stal sa známy ako obkľúčenie pri Falaise. V tom istom období bola nemecká skupina armád Stred v Bielorusku nečakane napadnutá sovietskymi silami. V priebehu mesiaca utrpeli Nemci straty asi 170 000 mŕtvych a nezvestných vojakov a stredná časť ich frontu sa celkom rozpadla.

Atentát 20. júla 1944

Hitler pri návšteve zbombardovaného mesta v roku 1944

Po úspechu spojeneckej operácie Overlord, ako aj porážky pri bojoch v Bielorusku vzrástlo medzi mnohými dôstojníkmi nemeckej armády odhodlanie Hitlera zlikvidovať. Práve v tomto období, keď boli pozície Tretej ríše otrasené, pre to bola najvhodnejšia doba. 20. júla 1944 naňho uskutočnil Claus von Stauffenberg v sídle štábu Wolfsschanze vo Východnom Prusku bombový atentát, ktorý sa však nepodaril. Diktátor bol len ľahko zranený. Hitler túto opozíciu príslušníkov generálneho štábu kruto potrestal. Ludwig Beck, jeden z vodcov sprisahania, ktorý mal nahradiť Hitlera do doby než bude ustanovená legitímna vláda, samotný von Stauffenberg ,ako aj ďalší medzi nimi mnohí poľní maršali boli popravení. Populárneho Rommela, o ktorom bol Hitler presvedčený, že bol súčasťou príprav atentátu, prinútil spáchať samovraždu.

Na Hitlera bolo spáchaných ešte niekoľko atentátov, ktoré boli všetky neúspešné. Hitler tieto prežité atentáty považoval za znamenia osudu a tvrdil o sebe, že bol povolaný Bohom. Po atentáte poslal lietadlom svoju zakrvavenú bundu uniformy svojej milenke.

Posledné boje

Od konca roku 1944 žil Hitler vo svojom Ríšskom kancelárstve v Berlíne, ktoré malo vo dvore protilietadlový kryt, vybudovaný špeciálne pre neho (nemecky Führerbunker). Bojové operácie v tej dobe riadil len z máp. Jeho nádeje na uzavretie separátneho mieru so západnými Spojencami sa miešali s vierou v použitie moderných zbraní ako boli balistické rakety V2, nových typov lietadiel napr. Messerschmitt Me 262 alebo tankov napr. Panzerkampfwagen VI Tiger II. Rovnako veril, že aliancia západných demokracií so Stalinovým komunistickým ZSSR je neprirodzená a sleduje protichodné politické ciele, čo by malo viesť k jej rozpadu. Nechápal však, že dokiaľ bude žiť a bude na slobode, táto podivuhodná koalícia bude držať pohromade.

V septembri 1944 Hitler prikázal pripraviť ofenzívu v Ardenách, ktorá naplánovaná na december mala dosiahnuť Antverpy a oddeliť od seba anglické a americko-kanadské vojská. Tento veľmi nerealistický plán zahrňoval aj neekonomické presuny vojsk z východného frontu, kde práve prebiehali boje o Budapešť a Sovieti navyše pripravovali útok z Poľska, ktorý urýchlene začali na žiadosť spojencov. Na jeho konci sa Sovietske jednotky nachádzali na Odre, menej než 100 km od Berlína.

19. marca 1945 Hitler vydal rozkaz na likvidáciu infraštruktúry oblastí, ktoré mali padnúť do rúk nepriateľa. Nacisti následne začali viesť taktiku spálenej zeme aj na vlastnom území. V prípade, že by boli tieto rozkazy splnené v plnej miere, tisíce Nemcov by zahynuli na následky hladu a chorôb bez strechy nad hlavou.

Smrť v bunkri

Posledné týždne svojho života strávil v bunkri v Berlíne. Išlo o bunker budovy starého ríšskeho kancelárstva na Wilhelmstraße, ktorý Adolf Hitler používal ako svoju hlavnú súkromnú rezidenciu v Berlíne a preto je bunker označovaný ako Führerbunker. Hitlerov zdravotný stav sa ku koncu vojny zhoršoval (pravdepodobne Parkinsonova choroba). Najmä po 20. apríli 1945, kedy sa Berlín dostal po prvýkrát pod paľbu sovietskeho delostrelectva, bol Hitler výrazne otupený s prerušovanými záchvatmi zúrivosti. 20. apríla, v deň svojich 56. narodenín, Hitler uskutočnil svoju poslednú cestu mimo bunker. V delostrelectvom a bombami zničenej záhrade Ríšskeho kancelárstva vyznamenal Železným krížom chlapcov z Hitlerjugendu. V nasledujúcich dňoch sovietske vojská postupne Berlín obkľúčili. Napriek vojensky absolútne beznádejnej situácii Hitler dúfal, že sa jednotky Waffen SS generála Steinera prebojujú zo severu k mestu, zatiaľ čo jednotky 8. armády sa k mestu dostanú z juhu, čím narušia sovietske obchvatné operácie. Vzhľadom na celkovú sovietsku prevahu a dynamiku ich postupu to boli úplne nereálne predstavy.

Správa o Hitlerovej smrti v Stars and Stripes

Keď sa 22. apríla na vojenskej porade Hitler dozvedel od príslušníkov štábu o tom, že nemecký protiútok sa ani nikdy nemohol začať a naopak nemecké jednotky boli na všetkých úsekoch zatlačené späť a Sovietom sa podarilo preniknúť do mesta, vyzval všetkých okrem Keitela, Jodla, Krebsa a Burgdorfa, aby opustili miestnosť a v hysterickom záchvate obvinil generálov zo zrady a nekompetentnosti, pri čom po prvýkrát priznal, že vojna je prehratá. Následne vyhlásil, že zostane v Berlíne až do konca a spácha samovraždu.

23. apríla Göring v telegrame z Berchtesgadenu v Bavorsku oznámil, že ak je Hitler obkľúčený v Berlíne, mal by byť poverený vedením Nemecka on, a oznámil tiež, že dáva ultimátum, po ktorom bude považovať Hitlera za neschopného riadiť vojenské operácie. Hitler následne nariadil Göringa zatknúť a neskôr ho vo svojej poslednej vôli pozbavil akejkoľvek funkcie.

28. apríla Hitler zistil, že Himmler sa pokúšal viesť so západnými spojencami vyjednávania o kapitulácii. Následne nariadil Himmlera zatknúť a zastreliť a popraviť aj Himmlerovho adjutanta a styčného dôstojníka SS pri hlavnom stane (Führerhauptquartier) Hermana Fegeleina (manžela sestry Hitlerovej milenky Braunovej).

29. apríla sa zosobášil s Evou Braunovou. V priebehu tohto dňa Hitler zistil, že Mussolini bol popravený. Opustil svadobnú recepciu, aby spolu so sekretárkou pripravil poslednú vôľu a tzv. politický testament, v ktorom okrem iného z neúspechu vo vojne obvinil Židov a Nemcov, ktorí zlyhali pri plnení jeho plánov.

30. apríla 1945, len dva dni pred dobytím bunkru, spáchal Hitler samovraždu so svojou manželkou. Prehryzol kyanidovú tabletku (cyankáli) a potom sa zastrelil do hlavy pištoľou Walther 7,65. Deň predtým, než spáchal samovraždu, otrávil svojho psa, nemeckého ovčiaka Blondi. Hitlerove telesné pozostatky jeho služobníctvo a strážcovia poliali benzínom a čiastočne spálili v kráteri pred bunkrom, následne ho tam i pochovali spolu s manželkou a psom. V tom čase sa ešte v bunkri ukrývali okrem služobníctva a strážcov aj jeho osobný tajomník Martin Bohrman a minister Joseph Goebbels s manželkou a ich 6 detí. Goebbels s manželkou a deťmi zomreli 1. mája 1945. V noci z 1. na 2. mája aj všetci ostatní opustili bunker a 2. mája skončil Wehrmacht boje v Berlíne a bunker bol obsadený červenou armádou.

Krátko po konci vojny boli jeho telesné pozostatky exhumované zvláštnou sovietskou jednotkou SMERŠ. Časť lebky so stopami po guľke a čeľusť, ktorú jednoznačne identifikoval Hitlerov osobný zubár, sa dodnes nachádza v štátnom archíve (GARF) pod dozorom KGB (dnešné FSB) v Moskve. Zvyšok pozostatkov bol zničený pri meste Schönebeck a rozprášený do blízkej rieky v roku 1970. V roku 2017 francúzski výskumníci porovnali pozostatky z Moskvy so sovietskou pitevnou správou, röntgenovými a zubnými záznamami a historickými údajmi. Konštatovali, že úlomok lebky sa zhodoval s röntgenovým záznamom Hitlera, ktorý vznikol rok pred jeho smrťou a zistenia o zuboch boli tiež v súlade so samovraždou. Pozostatky sú teda Hitlerove.

Hitler spáchal samovraždu, aby sa vyhol Norimberskému procesu. Jeho zodpovednosť za zločiny nacistického Nemecka však bola potvrdená radom výpovedí na tomto súde.

Pretože Stalin a Žukov, napriek existujúcim dôkazom, zatajovali Spojencom Hitlerovu smrť, vzniklo viacero konšpiračných teórií, z ktorých najznámejšia je, že Hitler sa preplavil ponorkou U-530 do argentínskeho prístavu Mar del Plata. Ponorka sa tam skutočne vynorila 10. júla 1945 a vyvolala veľký rozruch, pretože to bolo až dva mesiace po kapitulácii Nemecka. Fámu rozširoval tam žijúci Maďar Ladislao Szabo, ktorého citoval najprv miestny denník La Critica a 17. a 18. júla 1945 sa táto fáma dostala až do hlavných médií v USA.

Iné projekty

Wikicitáty

Commons

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Adolf Hitler
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Adolf Hitler