Prasličkorasty
| Prasličkorasty | |
 | |
| Vedecká klasifikácia | |
|---|---|
| Vedecký názov | |
| Equisetophyta | |
| Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku | |
Prasličkorasty (lat. Equisetophyta, Sphenopsida, Sphenophytina) alebo prasličky (iný názov: equisetidová (vývojová) vetva[1]; lat. Equisetidae, Equisetopsida [v širšom zmysle], Equisetatae, Articulatae, Articulata) sú veľký taxón výtrusných cievnatých rastlín, často považovaný za oddelenie, podtriedu či triedu. Sú to prevažne suchozemské rastliny, ktoré svoj najväčší rozvoj dosiahli v karbóne.
Prasličky v užšom zmysle (Equisetopsida v užšom zmysle) je taxón v rámci prasličkorastov tvorený recentnými prasličkorastmi a tou časťou vyhynutých prasličkorastov, ktorá je s nimi najviac príbuzná. Prasličky v užšom zmysle konkrétne pozostávajú z jediného radu prasličkotvaré (Equisetales) v širšom zmysle, namiesto ktorého však niektorí autori majú dva rady: prasličkotvaré (Equisetales) v užšom zmysle a kalamity (Calamitales)[2][3][1][4]. Latinský názov Equisetopsida má okrem vyššie uvedených dvoch významov ešte tretí význam - v najširšom zmysle ide o synonymum cievnatých rastlín (Embryophyta).
Charakteristika
[upraviť | upraviť zdroj]Dnes prežívajúce zástupce sú zvyčajne rozkonárené byle so zakrpatenými listami, ktoré priliehajú k stonke. Ich stonky sú duté, článkované a rýhované. Členia sa na silnejšie nódy (uzly) a stonkové články internódiá. Stredom stonky vedie centrálna dutina a okolo nej sú bočné (valekulárne) dutiny, ktoré sú v závislosti od druhu menšieho priemeru alebo rovnaké ako centrálna dutina. Stonky sú krehké, inkrustované oxidom kremičitým, obsahujú lignín a suberín. Ak sa rozkonárujú, rozkonárujú sa praslenovito, čo znamená, že bočné konáriky dookola obrastajú hlavnú stonku. Listy sú často nezelené a na báze zrastajú. Väčšina asimilačného pletiva prasličiek sa nenachádza v listoch, ale v podpokožkovej kôre. Ich podzemky sú bohato rozkonárené.
Prasličky netvoria kvety a teda ani semená. Rozmnožujú sa výtrusmi (spórmi), ktoré vznikajú vo výtrusniciach vyrastajúcich na spodnej strane sporangioforov - špeciálne uspôsobených listov. Tieto listy majú tvar šesťbokých doštičiek usporiadaných v praslenoch, ktoréí spolu vytvárajú tzv. výtrusnicový klas. Výtrusy nesú útvary zvané haptery, ktoré sa za vlhka skrúcajú a za sucha otvárajú. Haptery napomáhajú šíreniu spór. Pohlavné bunky sa tvoria na zelenom gametofyte, ktorý vyrastie zo spóry.
História
[upraviť | upraviť zdroj]Najstaršie nálezy prasličkorastov pochádzajú z devónu, z obdobia pred 408-360 miliónmi rokov. V karbóne dosahovali stromovitý vzhľad s výškou až 30 metrov, a tvorili rozsiehle pralesy na močaristých pôdach. V perme však začali ustupovať a do dnešnej doby prežilo iba niekoľko druhov.
Výskyt
[upraviť | upraviť zdroj]Rozšírené sú kozmopolitne okrem Austrálie, Antarktídy a Nového Zélandu. Najväčší počet druhov reastie na severnej pologuli medzi 40° a 60° zemepisnej šírky. Darí sa im na vlhkých stanovišitach.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Prasličkorasty
Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Prasličkorasty
Zdroje
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b Pozri Systém PPG I
- ↑ rastlina; kalamity. In: Encyklopédia Zeme 1983, S. 509
- ↑ https://www.sci.muni.cz/botany/bures/vysrost/10_equi.pdf
- ↑ MIČIETA, K. et al. Fylogenéza a morfogenéza cievnatých rastlín. 2018, S. 54